Tento omyl sa stal profesorovi Gustavovi von Bunge vo Švajčiarsku v 19. storočí, kedy analyzoval 100 g sušeného, teda nie čerstvého špenátu a zistil, že sa tam nachádza 35 miligramov železa. Čerstvé listy špenátu ale obsahujú 90 % vody a že tých 35 mg železa zodpovedá až jednému kilogramu špenátu bolo neskoršie jednoducho prehliadnuté. Takto sa špenát dostal neprávom na prvé miesto do kuchárskych kníh ako zdroj železa napomáhajúceho rastu detí v tehotenstve, ale i po ňom, tvorení červených krviniek, nositeľov kyslíka. Preto celé generácie starostlivých matiek dávajú ešte dodnes špenát do nákupných tašiek ako neoddeliteľnú súčasť zdravej výživy pre svoje ratolesti. Špenát teda obsahuje maximálne 2,7-3,5 mg železa, dokonca čokoláda ho obsahuje viac ( 6,7 mg na 100 g). Ešte dobre, že to tie naše ratolesti nevedia.

Existuje ešte ľalší argument proti špenátu a to je kyselina oxalová. Táto sa nachádza tiež v rebarbore a zabraňuje rezorpcii železa v čreve, ba zabraňuje aj príjmu zdravého vápnika. U náchylných jedincov to môže viesť aj k tvoreniu obličkových kameňov.

Napriek všetkému vyššie uvedenému je špenát zdravý! Aj napriek vysokému obsahu vody (90% a iba 23 kcal na 100g ) sa v ňom nachádzajú prepotrebné B-vitamíny, vitamín C a E, ale predovšetkým vitamín A a množstvo vápnika, medi, kália a magnézium. Železo nie je tak hojne zastúpené ako sa myslelo, ale v porovnaní s inou zeleninou stojí za spomenutie.

Pôvodne rástol špenát v arabských krajinách, predovšetkým v Perzii, dnešnom Iráne. V stredoveku ho mnísi a mníšky pestovali v kláštorných záhradách po celej Európe. Zlé jazyky tvrdia, že v pôstnych dňoch sa podával v kláštorných kuchyniach zmiešaný s mletým mäsom a zabalený do cesta ako špenátové pirohy, poliate zasmaženou cibuľkou, alebo vo vývare z hovädzích kostí.

MVDr.Ludwig R. Burian