Úvahy o živote... - Hyde Park

RE: Úvahy o živote...

othon — Tue, 02 Jan 2018 17:37:02 +0000

Demaskovanie pokrytectva charity, prijímania migrantov a ekológie

Žijeme v dobe maximálneho rozkvetu pokrytectva a tento fakt nebude žiadnou novinkou pre nikoho, kto je len trochu vnímavý. A jedným z mnohých pokrytectiev je napríklad to, že ľudia, ktorí svojim bezohľadným jednaním spôsobujú iným zlo sa zároveň stavajú do úlohy humanistov a dobrodincov. Vždy ale riešia len dôsledky a nikdy sa nezamerajú na samotnú podstatu problému. To by totiž znamenalo nevyhnutnú zmenu správania sa ich samotných, čo doteraz nikto z týchto takzvaných dobrodincov neurobil.

Ale aby sme iba neteoretizovali, uveďme si zopár konkrétnych príkladov tohto špecifického druhu pokrytectva. Prvým z nich bude charita.

Charita je pomocou najbiednejším a najchudobnejším. Ale kde sa vzali títo najbiednejší a najchudobnejší? Nie všetci si to totiž zavinili sami!

Nemajú snáď biedu najchudobnejších na svedomí práve tí najbohatší? Tí kapitalisticky najdravejší a najbezohľadnejší?

Nie je vari celý súčasný spoločenský systém uspôsobený tak, aby sa v ňom bohatí stávali stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími? Aby bohatí a mocní boli v ich bezohľadnom a bezcharakternom hromadení ziskov zákonmi nepostihnuteľní?

Nie je vari už takmer nepísaným pravidlom, že čím viac niekto má, tým väčšia je pravdepodobnosť, že to nadobudol nepoctivo? Že sa za tým často skrýva podvod a mafiánske praktiky?

Takto sa žiaľ v dnešnej dobe nadobúda a zveľaďuje bohatstvo na jednej strane, ale zároveň vytvára bieda, núdza a chudoba na druhej strane.

Ale aj takýto bezohľadný človek má predsa len svedomie, ktoré sa v ňom aspoň z času na čas pohne. A aby ho uspokojil, vyčlení zo svojho nečestne nadobudnutého bohatstva nepatrnú omrvinku a túto, so všetko možnou mediálnou pompou ušľachtilo daruje tým najbiednejším. Tým najchudobnejším, z ktorých mnohých on sám vyprodukoval svojim vlastným, bezohľadne nečestným správaním, zatiaľ čo tisíce ostatných chudobných a biednych aj tak ostávajú bez akejkoľvek pomoci.

Toto sú dobrodinci našej doby! Toto sú humanisti a osobnosti plné ľudskosti, pomáhajúce tým najbiednejším, ktoré môžeme vidieť na televíznych obrazovkách! Toto sú ľudské kreatúry, ktoré dokázali pošpiniť ešte aj taký ušľachtilý počin, ako je charita.

Alebo ďalší príklad. Príklad nanajvýš aktuálny. Je ním pomoc utečencom. V súčasnom ponímaní je to opäť len riešenie dôsledkov, bez snahy riešiť skutočné príčiny. Ono veľké pokrytectvo spočíva v tom, že Európa sa na jednej strane štylizuje do symbolu humanizmu a prijíma tisíce utečencov.

Ale na druhej strane táto istá Európa spolu s USA, v mene vlastných mocenských a geopolitických záujmov neváha destabilizovať, vojensky zasahovať, či inými spôsobmi bezohľadne rozvracať krajiny, ako je Líbya, Sýria, Ukrajina a mnohé iné.

A z týchto, alebo cez tieto západom rozvrátené krajiny potom prúdia do Európy tisíce migrantov, ktorých prijímanie je považované za prejav humanizmu.

Obrovské pokrytectvo tohto humanizmu je teda v tom, že ak by Európa a USA skutočne uplatňovali humanistický a rovnoprávny vzťah ku všetkým národom sveta, ak by ich nechali ísť svojou vlastnou cestou a násilím sa im nesnažili vnútiť absolútne cudzí systém západnej demokracie, ak by vo vzťahu k prírodnému bohatstvu iných krajín nepresadzovali svoje bezohľadné geopolitické a mocenské zámery, k nijakému problému s utečencami by nikdy nedošlo.

Takýto je teda v skutočnosti takzvaný humanizmus západu. Jeho pravá tvár je tvárou chamtivej, vypočítavej, agresívnej a zištnej, mocensko geopolitickej bezohľadnosti. A túto svoju pravú, ohyzdnú tvár sa snaží pokrytecky maskovať takzvaným humanistickým prijímaním utečencov, čím iba čiastočne kompenzuje svoje zlé svedomie. Milióny, západnou agresiou zbedačených ľudí nakoniec aj tak zostávajú doma a trápia sa bez pomoci. A to sú tí najchudobnejší! Tí najviac potrební pomoci!

A poďme ďalej a demaskujme ďalšie pokrytectvo. A síce pokrytectvo ekológie!

Možno si poviete: čo je na ekológii zlé? Na ekológii ako takej nič, ale v skutočnosti ide opäť iba o riešenie najvypuklejších dôsledkov a nie skutočných a hlbokých príčin.

V 60. rokoch 20. storočia využívalo ľudstvo 75 percent všetkých prírodných a energetických zdrojov našej planéty. V súčasnosti ich však využívame už 170 percent, čo znamená, že tých 70 percent naviac sú percentá, vyjadrujúce drancovanie našej planéty nad jej možnosti. Nad možnosti jej obnoviteľných zdrojov.

Tieto navyše odčerpané zdroje teda nedokáže príroda už nikdy sama obnoviť, čo musí mať skôr alebo neskôr za následok enviromentálne zrútenie ekosystémov.

No a ako už inak, vedúce postavenie v tomto samovražednom trende drancovania zaujímajú USA a západná Európa. Ich blahobyt totiž vytvára taký tlak na prírodné zdroje, aký je z dlhodobého hľadiska enviromentálne neudržateľný. A ešte navyše, všetci ostatní sa tento životný štýl snažia napodobňovať a čo najskôr dosiahnuť.

Pokrytectvo západného sveta teda spočíva v tom, že kvôli čoraz väčším ziskom a zvyšovaniu svojej životnej úrovne neváha drancovať prírodu až na samotný pokraj jej možností, alebo až dokonca nad jej možnosti, no a potom, na upokojenie svojho zlého svedomia vyčlení nepatrný zlomok z týchto prírode ulúpených zdrojov na jej ochranu. A za takéto pokrytectvo sú západné krajiny ešte mediálne oslavované, ako vzor ekologického cítenia.

Keby ale západ bezohľadne nedrancoval všetky prírodné zdroje a dokázal by žiť oveľa skromnejšie, na úrovni pre prírodu enviromentálne znesiteľnej, neboli by v podstate ani potrebné žiadne veľké ekologické aktivity.

Ale žiaľ, hromadenie ziskov za akúkoľvek cenu a sebecké, blahobytné užívanie si patria k samotnej podstate kapitalizmu, ktorý týmto spôsobom ženie svet prírody i celú našu planétu k ekologickému kolapsu, pretože uskromniť sa vo svojich potrebách je pre bohatý západný svet čosi nepredstaviteľné a nereálne. Uskromňovať sa majú iba iní, ale v žiadnom prípade nie oni!

Ak sa teda pozrieme súhrnne na problematiku charity, migrantov a ekológie, všetko toto sú v skutočnosti iba vonkajšie, v zásade vlastnú podstatu neriešiace náplaste, ktoré maskujú bezohľadnú a neukojiteľnú chamtivosť.

Lebo charita je len chabou náplasťou na bezohľadné kapitalistické parazitovanie na jednotlivcoch, alebo celých národoch. Parazitovanie, ktoré programovo produkuje ľudí odkázaných na charitu.

Prijímanie migrantov je len náplasťou na bezohľadne agresívnu rozpínavosť západného sveta, ktorá kvôli svojim geopolitickým a mocenským zámerom neváha ničiť a rozvracať iné krajiny.

No a ekológia je zase iba náplasťou na bezohľadné drancovanie prírodných zdrojov planéty Zem, príliš vysoko nastavenou životnou úrovňou najmä západného sveta, ktorej sa však západ nehodlá v žiadnom prípade zriecť.

Ak by teda neexistovala všadeprítomná, bezbrehá a bezohľadná túžba po peniazoch, moci a užívaní si, prekračujúca všetky hranice únosnosti, nebolo by vôbec treba takmer žiadnej charity, žiadneho prijímania migrantov, ani žiadnej ekológie.

Všetko toto však má svoje najhlbšie príčiny. A práve po nich treba pátrať!

Čo je teda najhlbšou príčinou bezbrehej a bezohľadnej túžby po peniazoch, po moci a po užívaní si, idúcou za svojim cieľom aj cez mŕtvoly?

Tou príčinou je nevedomosť! Ľudia totiž zabudli kým sú a na čo tu sú! Že sú v skutočnosti bytosťami svetla a ducha, a preto im pravé šťastie a vnútorné naplnenie môže priniesť len naplňovanie hodnôt svetla a ducha.

V hmotnosti sveta sme zabudli na svoju pravú, svetlú podstatu. A vo svojej nevedomosti sme sa začali mylne domnievať, že šťastia a vnútorného naplnenia môžeme dosiahnuť len prostredníctvom hmoty. Len prostredníctvom naplňovania svojich hmotných túžob, potrieb, žiadostí a pôžitkov.

A tak sme v nevedomosti o skutočnej podstate nášho bytia začali roztáčať kolotoč hromadenia vecí a kolotoč oddávania sa najrozličnejším materiálnym pôžitkom.

To nám však nedokáže darovať skutočné, hlboké šťastie a vnútorný mier, pretože sa vo svojom fatálnom materialistickom omyle snažíme iba čisto materiálnym spôsobom nasýtiť základné potreby svojho ducha.

Ale nijakými pôžitkami hmoty nie je možné nasýtiť hlad iskričky svetla v nás. Tú totiž môžeme sýtiť jedine našim odriekaním sa necností a zušľachťovaním sa v cnostiach. Jedine tým rastie svetlo v nás a rozhára sa v čoraz väčší plameň. V pochodeň svetla, ktorú to neodolateľne vnútorne priťahuje k ríši Svetla. Z nej sme kedysi vyšli a do nej sa môžeme navrátiť jedine vtedy, ak sa staneme plnohodnotnými bytosťami svetla, zdokonalenými vo všetkých ušľachtilých cnostiach. Jedine toto prináša človeku šťastie a dáva plnosť jeho bytiu!

Honba ľudí za čoraz väčším bohatstvom a blahobytom nie je teda v skutočnosti ničím iným, ako svedectvom ich hlbokej nevedomosti o podstate seba samých. Je svedectvom ich nesmiernej vnútornej chudoby. Chudoby ich ducha, ktorý v nich trpí nedostatkom a hladuje, pretože ho nie je možné nasýtiť ničím, čo je hmotné. Pretože ho je možné nasýtiť ba tým, čo je duchovné. Čo je duchovne hodnotné! Iba hodnotami Ducha! A tými je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ľudskosť, ohľaduplnosť a skromnosť, ktoré v sebe rozvíjame, ktorými sa vo svojom živote riadime a ktorými sú predchnuté všetky naše slová, činy a myšlienky.

Ak teda dávame telu, čo mu patrí, dávajme aj duchu, čo mu patrí! Jedine potom budeme šťastní! Jedine potom bude v našom bytí viacej svetla a mieru. Jedine potom budeme rozhojňovať iskru svetla v sebe a tým naplňovať zmysel nášho bytia.

Ak ale podľahneme ilúzii, že hmota je všetkým, ak budeme chcieť napĺňať potreby nášho ducha hmotnými náhradami, šťastní nikdy nebudme! A kvôli tomuto svojmu omylu sa napokon staneme ničiteľmi. Egoisticky bezohľadnými ničiteľmi ľudí, národov i celej planéty Zem.

A nakoniec, vo svojej neschopnosti dosiahnuť skutočného šťastia a naplnenia zanevrieme i na Stvoriteľa. Toho však už zničiť môcť nebudeme, pretože Ten, za všetko naše bezohľadné ničenie napokon zničí nás. Rozomelie nás na prach, ako nepotrebné stavebné kamene, ktoré svojimi prázdnymi životmi samé dokázali, že sa nehodia do jeho mierumilovnej výstavby.

Zo všetkých síl preto využime zostávajúci drahocenný čas na to, aby sme sa užitočnými a potrebnými stavebnými kameňmi stali. Nežime už v materialistickom blude, z ktorého omylu sa napokon predsa len raz prebudíme, ale to už môže byť neskoro. Neskoro pre nás osobne, i pre celý náš svet!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

RE: Úvahy o živote...

othon — Mon, 18 Dec 2017 16:13:34 +0000

Vianoce! Výzva k pravým hodnotám v bahne sveta bez hodnôt

Ľudia sa točia stále iba dookola, slepo upriamení iba na hmotné. Ich zásadný hodnotový omyl sa všade okolo nich prejavuje hromadiacim sa bahnom nemorálnosti, bezcharakternosti a bezohľadnosti. Ale oni sú slepí a hluchí! Nechcú vidieť hlbokú mravnú a ľudskú devastáciu spoločnosti, ku ktorej prispievajú aj oni sami svojou vlastnou honbou za falošnými hodnotami. Tí bohatí prispievajú bohato a tí chudobnejší chudobnejšie. Každý sám podľa svojich možností prikladá do stále rastúceho bahna vlastný diel nečistoty.

A do tohto neuveriteľne hlbokého marazmu úpadku mravnosti a tej najelementárnejšej ľudskosti prichádza svetlo Vianoc, ukazujúce ľudstvu i všetkým jednotlivcom úplne inú cestu. Cestu naozaj hodnú toho, kto sám seba nazýva človekom.

Vianoce sú oslavou príchodu pozemského stelesnenia Svetla Božej Lásky v osobe Ježiša Nazaretského. Oslavujú sa po celom svete už oddávna. A oslavujú sa i v súčasnosti, a to rôznymi formami. Formami konzumnými a komerčnými, spojenými s nakupovaním, formami kultúrnymi a spoločenskými na rôznych vianočných podujatiach a formami duchovnými v chrámoch rozličných kresťanských denominácií. Každý si teda môže vybrať podľa svojej vlastnej vôle, ako oslávi najvýznamnejší moment v dejinách ľudskej civilizácie.

Žiaľ, nič z toho, čo bolo uvedené nie je dostačujúce, pretože v skutočnosti jestvuje len jeden jediný správny spôsob, ako osláviť zrodenie Svetla Božej Lásky na Zemi. A to tak, že sa my samotní vnútorne i navonok rozžiarime spôsobom, aký nám vo svojom učení ukázal Ježiš.

Nemáme teda rozsvecovať len vianočné výzdoby, sviečky a stromčeky. To je predsa len metafora! To je len vonkajšia forma, ktorá nám má pripomenúť, že tým, čo sa má v skutočnosti rozžiariť a rozsvietiť sme jedine my samotní. Má nám pripomenúť, že tak, ako svetlá na vianočnom stromčeku máme sami v sebe rozsvietiť svetlá našich najlepších, najvznešenejších a najušľachtilejších ľudských vlastností a cností, ktoré sa v nás skrývajú.

Ako je to možné urobiť a ako sa to dá nám ukázal Kristus vo svojom učení. Preto prišiel! Preto sa narodil na Zemi!

Prišiel nám ukázať cestu k spáse! Prišiel nám darovať učenie a zásady, ktorých rešpektovaním sa z nás stanú žiarivé bytosti Svetla. Lebo do kráľovstva nebeského budeme môcť vstúpiť len ako takto rozžiarené bytosti. Lebo nakoniec i harmonického usporiadania života na Zemi môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa staneme ľuďmi svetla, rešpektujúcimi svetlé hodnoty spravodlivosti, dobra, ušľachtilosti, čestnosti, ohľaduplnosti, nezištnosti a ľudskosti.

Svetlo Božej Lásky neprišlo na zem zomrieť na kríži!

Prišlo, aby nám ukázalo cestu k svetlým výšinám nebeského Otca, ku ktorým môže dôjsť iba ten, kto po tejto ceste kráča. Kto po nej kráča tým, že dodržuje Spasiteľove usmernenia. Tým, že myslí, hovorí a koná tak, ako nám ukázal Kristus, pričom touto cestou musí prejsť každý človek sám!

Nijaká iná cesta k spáse nevedie! A nevedie k nej ani pohodlná viera, že Ježišovou smrťou na kríži sme boli všetci spasení. To je ľudskej pohodlnosti vyhovujúci výklad, ktorý nás odvádza od toho, aby sme sme vlastnou námahou a vlastným snažením kráčali cestou k spáse.

Ježišova smrť na kríži nespasila svet! Naopak! Bola to snaha navždy umlčať Svetlo jeho učenia, ukazujúce ľuďom cestu k spáse.

Mnohí hovoria, že takéto tvrdenie je rúhaním! Že človek nemôže a nie je schopný dôjsť k spáse iba vlastnou námahou. Že k tomu nevyhnutne potrebuje Božiu milosť.

Žije ale naozaj v omyle ten, kto sa snaží dôjsť k spáse vlastnou námahou? Kto sa snaží o maximálne rozvinutie všetkého najlepšieho a najušľachtilejšieho v sebe v duchu Kristovho učenia? Je potrebná takáto námaha, alebo stačí iba veriť v milosť Najvyššieho?

Ako je to vlastne? Aký je správny pomer medzi našim osobným úsilím a milosťou Pána?

Aby sme tento správny vzájomný pomer naozaj dokonale pochopili, uveďme si nasledovný príklad:

V mori plávajú stroskotanci a volajú o pomoc. Tým morom je hmotnosť a stroskotancami sú ľudia.

Do blízkosti topiacich pláva pomaly obrovská loď. Tou loďou je približujúce sa kráľovstvo nebeské.

Z lode je smerom ku každému jednotlivému topiacemu hodené záchranné koleso, pevne priviazané na lane. Tým záchranným kolesom je Posolstvo Syna Božieho a lanom je Božia milosť. Kto sa teda chytí a bude neustále pevne držať záchranného kolesa, bude lanom milosti Najvyššieho pomaly priťahovaný k lodi, čiže ku kráľovstvu nebeskému.

Chytiť sa záchranného kolesa a stále sa ho pevne držať však znamená, chytiť sa učenia Krista a držať sa ho pevne počas celého svojho života. A to tým, že budeme hovoriť, myslieť a konať tak, ako nám ukázal Pán.

Hovoriť, myslieť a konať! To je rozhodujúce! To je to najdôležitejšie! To je to nevyhnutné, o čo sa musíme postarať my! A o ostatné sa už potom postará milosť Najvyššieho.

Každodenné uctievanie Pána v chráme nám teda nemôže nijako pomôcť, ak nekonáme, nemyslíme a nejednáme v súlade s jeho slovami. Tým nemá byť vôbec povedané, že návšteva chrámu je zlá! Ak nám pomáha upevňovať sa v presvedčení každodenne myslieť, hovoriť a jednať v súlade s Ježišovými slovami, potom je dobrá. Potom je vynikajúca!

Ale sama o sebe v nijakom prípade nestačí, ak každodenne nemyslíme, nejednáme a nehovoríme v súlade so Spasiteľovými slovami. Lebo len v tom je spása! Len v tom spočíva ono pevné držanie sa záchranného kolesa, ktoré bude potom lanom Božej milosti pomaly, ale isto priťahované k lodi kráľovstva nebeského.

Toto je dokonalý obraz medzi mierou našej vlastnej námahy a medzi mierou milosti Najvyššieho.

Kto sa však vo svojom živote slov Spasiteľa nedrží, nemôže byť v nijakom prípad zachránený iba čisto milosťou Najvyššieho, pretože potom lano, ktoré táto milosť predstavuje, pritiahne k lodi iba prázdne záchranné koleso, nakoľko dotyčný človek sa ho nezachytil a preto ani nemohol byť zachránený.

Chyťme sa preto pevne záchranného kolesa učenia Pána a držme sa ho! A držme sa ho pevne, aby sme si zaslúžili Božiu milosť. Ona nás potom, ako mocné lano pritiahne do ríše večných Vianoc, v ktorej vládne Kráľ Svetla.

Ten kráľ Svetla, ktorý svojho času priniesol Svetlo Poznania a Pravdy na našu Zem, aby ľuďom ukázal cestu do svojej svetlej ríše. Aby im ukázal, akým spôsobom majú v sebe i okolo seba rozžiariť plamene všetkých svojich cností, aby mohli vojsť do Života. Aby mohli vojsť do večnej ríše Svetla, do domova všetkých bytostí, žiariacich cnosťami ako nádherne rozsvietené, vianočné stromčeky

Takýto musíme byť, aby sme raz mohli vojsť do nádhery večných Vianoc, kde vznešená a posvätná atmosféra trvá nepretržite.

Nepretržite a nie iba chvíľu, ako na Zemi. Ale aj keď tu u nás dole trvá iba chvíľu, všetci cítime, aká je táto chvíľa krásna, radostná a povznášajúca.

Ak však necháme v sebe prostredníctvom slov Spasiteľa rozžiariť všetky ušľachtilé ľudské cnosti, môže trvať neustále! A dokonca už aj tu na Zemi, ako i potom, na veky vekov v ríši Svetla.

V ríši Svetla, kde sú Vianoce každý deň tak, ako sa o tom v krásnom tušení, že je čosi takéhoto naozaj možné spieva v známej slovenskej piesní:

Každý deň budú vraj Vianoce!

Ticho šepkajú ľudia po vonku.

Už sa nám pozlátko ligoce. Čo však ukrýva?

Iba kamienok, či sladkú salonku?

RE: Úvahy o živote...

othon — Fri, 08 Dec 2017 18:13:53 +0000

Nedajme sebou manipulovať a nebuďme ovcami!

Aby sme sa mohli slobodne rozhodovať, musíme mať objektívne informácie. Žiaľ, realita je iná! V reálnom živote je vyvíjaná snaha, aby sme objektívne informácie nemali. Snaha, aby sme ich mali skreslené, jednostranné a neobjektívne, na základe čoho sa budeme síce rozhodovať slobodne, ale silne ovplyvnení zámerným informačným skreslením reality.

Vládnuca elita totiž vždy a v každej dobe potrebuje masy ovládať a manipulovať nimi podľa svojich vlastných potrieb. Skutočná moc má podľa predstáv mocných vždy patriť iba elite, stojacej na vrchole spoločnosti.

A kým trebárs v stredoveku držali vládnuce elity obyvateľstvo v područí prostredníctvom absolútnej nevedomosti a nevzdelanosti, dnes, v dobe informačných technológií sa tak deje prostredníctvom manipulácie s informáciami, ktoré sú zámerne neobjektívne a jednostranné.

Kto si to ale neuvedomuje, ten sa síce v rámci súčasnej kvázi demokracie rozhoduje relatívne slobodne, ale na základe zámerne neobjektívnych informácií nesprávne. Nesprávne presne v takom zmysle, v akom si prajú najmocnejší nášho sveta.

Z väčšiny ľudí sa tým pádom stáva iba stádo oviec, ktorých názory, myšlienky, postoje, pohľad na život a hodnoty sú v skutočnosti výsledkom mediálne manipulatívneho, sociálneho inžinierstva.

Skutočnosť, že ide o existenciu, človeka maximálne nedôstojnú, netreba ani zdôrazňovať. Žiaľ, veľmi mnohým to však v ich povrchnosti a plytkosti myslenia vyhovuje, pretože tento princíp manipulácie počíta, ba je priamo postavený na ľudstvu vo všeobecnosti vrodenom sklone k povrchnosti, plytkosti a lenivosti myslenia.

Iba ľudia, ochotní vynaložiť určitú námahu, zameranú na to, aby sa mohli stať osobnosťami, stojacimi skutočne na výške sa môžu vyslobodiť zo súčasného, mediálnou manipuláciou sociálne inžiniersky vytváraného matrixu virtuálnej reality. Žiaľ, sú to len jednotlivci, alebo malé skupiny. Väčšina je príliš preťažená prácou a príliš lenivá samostatnejšie myslieť, aby toho bola schopná.

Pozrime sa teraz trochu bližšie na charakter manipulácie s informáciami:

Každá vec má dve stránky. Stránku pozitívnu, ale i negatívnu. Má svoje klady, ale aj zápory. Má svoj líc, ale aj rub. Z hľadiska pôsobenia médií sa o týchto skutočnostiach vie a reálne by mali byť zohľadnené v takzvanom vyváženom spravodajstve. Vo vyváženom sprostredkovávaní informácií, ktoré berú do úvahy ako jednu, tak i druhú stranu mince. Na základe takéhoto druhu spravodajstva by potom ľudia pochopiteľne mohli bez akéhokoľvek ovplyvňovania formovať svoj vlastný, objektívny pohľad na realitu, svoje vlastné názory i svoje vlastné postoje.

Čosi také, ako objektívne spravodajstvo však žiaľ vôbec neexistuje, pretože médiá na objednávku mocných, ktorí ich vlastnia, šíria iba typ informácií čisto jednostranného druhu. A síce také, aké vyhovujú zámerom a prianím týchto elít.

V konkrétnej praxi to znamená, že ako dobro je prezentované to, čo predstavuje dobro pre elity. Ako správny názor je prezentovaný názor, plne poplatný prianiam elity. Ako na nepriateľa je poukazované na každého, kto sa čo i len v najmenšom prieči zámerom elít, a tak ďalej, a tak ďalej.

Slobodné rozhodovanie ľudí v akýchkoľvek zásadných veciach, alebo dokonca aj v maličkostiach je teda už vopred ovplyvnené týmto typom informácií, takže konečné rozhodnutie bude napokon vždy viacmenej také, aké si želá elita. Výsledným produktom, ako už bolo spomínané, je poslušná ovca, ktorej životné postoje, názory a filozofia sú jej rafinovane nanútené elitou najbohatších bez toho, že by to ona sama zbadala.

Kto však nechce byť takto manipulovaný mal by brať do úvahy aj iný pohľad, než mu ponúkajú oficiálne médiá. A ten môže v súčasnosti získať prostredníctvom médií alternatívnych.

A až keď porovná jedno i druhé, môže si urobiť určitý objektívny názor na vec. Môže si vybudovať objektívny pohľad na realitu. Jedine na základe takéhoto prístupu sa potom môže stať samostatnou osobnosťou, ktorá vlastní určitý objektívny pohľad na skutočnosť. Osobnosťou, ktorá je potom schopná rozhodovať sa slobodne a bez ovplyvňovania. Osobnosťou, ktorou nie je možné ľahko manipulovať. Osobnosťou, ktorá sa už nedá dotlačiť tam, kam chcú iní.

A možno neuveríte, ale vyššie spomínaný, manipulatívny trend nie je uplatňovaný len v oblasti bežných spoločenských, či politických informácií, ale dokonca i v oblasti duchovného poznania. Príčina je totiž stále rovnaká a spočíva v snahe ovládať ľudí a manipulovať nimi. A opäť samozrejme tak, aby to vyhovovalo vládnucim elitám v každej dobe a v každom storočí.

Celkom konkrétne sa pozrime trebárs na kresťanstvo, ktoré sa ako v minulosti, tak i v súčasnosti vždy pohybovalo v určitej nesprávnej, manipulatívnej jednostrannosti.

Ako totiž vieme, Biblia sa skladá zo Starého a Nového Zákona. Starý Zákon sa nesie v duchu prísnej, až tvrdej spravodlivosti, zatiaľ čo Nový Zákon je posolstvom lásky. A táto spravodlivosť a láska sú dvomi stranami jednej a tej istej mince. Sú rubom a lícom jedinej veľkej, celistvej Pravdy, ktorá je harmonickým súhrnom spravodlivosti a lásky.

Inými slovami povedané, to zdravé, správne, pravdivé, harmonické a ideálne môže vzniknúť iba za vzájomného spolu pôsobenia spravodlivosti a lásky. Spravodlivosť bez lásky musí byť totiž nevyhnutne krutou a tvrdou, avšak láska bez spravodlivosti musí byť zase nevyhnutne slabošskou a zmäkčilou. A presne tieto dva extrémy, z ktorých každý je svojim vlastným spôsobom škodlivý sú jasne čitateľné v celej histórii kresťanstva. A to žiaľ až do dnešnej doby.

V stredoveku sa totiž kresťanstvo, v súlade zámermi elít o ovládnutie más a dosiahnutie poslušnosti, jednostranne orientovalo predovšetkým na princíp spravodlivosti. Trebárs stredovek a feudalizmus takmer nepoznali lásku, ale iba tvrdú prísnosť a bič! To bola živná pôda pre vznik inkvizície, pre vyvražďovanie pohanov, pre križiacke vojny a podobne. A táto jednostrannosť orientácie kresťanstva iba na spravodlivosť, za účelom dosiahnutia slepej poslušnosti más má počas dlhej histórie ľudstva na svedomí veľké množstvo utrpenia i životov.

V súčasnosti, v kontraste s minulosťou sa v kresťanstve a tým pádom latentným spôsobom aj v celej spoločnosti hrá zase na inú strunu. Pretože otvorené násilie ako v stredoveku už nie je možné, cielene sa využíva jednostrannosť preferovania princípu lásky, ktorému chýba spravodlivosť. Ľuďom sa stále hovorí len o láske, alebo vo svetskom ponímaní len o humanizme, a preto sa stávajú povoľne mäkkými a slabošskými. A preto vo svojom slabošstve nakoniec akceptujú aj veci, ktoré by v nich museli za normálneho stavu vzbudiť oprávnený a spravodlivý hnev. No a netušená ďalekosiahlosť takéhoto nezdravo jednostranného princípu sa potom prejavuje v mnohých negatívach súčasného spoločenského diania.

Trebárs napríklad v slniečkársky naivnom prijímaní utečencov, ktorí sa sem neprichádzajú prispôsobiť našej kultúre a už vôbec nie našej duchovnosti, ale naopak, prichádzajú sem s úmyslom presadiť vlastnú kultúru a vlastnú duchovnosť.

Ďalším príkladom môže byť falošné, zdanlivo humanistické presadzovanie najrozličnejších ľudských úchyliek ako spoločenskej normy. Viď registrované partnerstvá, alebo zvrátená gender ideológia o možnosti voľnej zameniteľnosti pohlaví.

Ako v stredoveku, tak i v súčasnosti je teda kresťanstvo zneužívané na to, aby jednostrannou manipuláciou duchovných princípov vytvorilo prianiam elít povoľnú masu, ktorá bude pod pláštikom ľudskosti a humanizmu akceptovať absolútne všetko. Akúkoľvek nemravnosť, akúkoľvek zvrátenosť, akúkoľvek agresiu voči iným národom, len nech je to ľúbivo skryté pod pláštikom tých najušľachtilejších, humanistických a demokratických ideálov.

Kto sa však chce stať skutočnou osobnosťou, musí sa vyvarovať každej jednostrannosti. Musí byť ochotný skúmať nie len líc, ale aj rub každej veci a každého javu, ako i každej duchovnej pravdy. Musí sa jednoducho naučiť byť objektívnym, aby mohol objektívne vnímať skutočnosť a na základe toho sa potom mohol objektívne rozhodovať.

Jedine potom mu jeho rozhodnutia prinesú úžitok. Úžitok osobnostný i duchovný!

Jedine takto môže človek rásť po všetkých stránkach až k výšinám vlastného človečenstva. Toho človečenstva, ktorého dosiahnutiu bolo na našej zemi vždy všetkými možnými spôsobmi bránené. Bránené silami temna, elitami nášho sveta a ich veľkým množstvom poskokov na všetkých úrovniach riadenia spoločnosti, ktorí za judášsky groš zrádzajú celé národy a robia všetko preto, aby sa ľudia nestali samostatnými a zrelými osobnosťami, s ktorými by už nebolo možné tak ľahko a tak jednoducho manipulovať.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 16 Oct 2017 17:18:20 +0000

Zrkadlenie múdrosti a vznešenosti ducha

Ako hore, tak i dolu! Ako na nebesiach, tak i na zemi! Ako sa v noci na nehybnej hladine jazera zrkadlí celá veľkoleposť hviezdnej oblohy, presne tak sa môže v našom vnútri a mysli zrkadliť múdrosť ducha.

Áno, v tichu a v pokoji svojho vnútra môžeme ako v otvorenej knihe vnímať posolstvá, ktoré práve pre nás píše vznešená ruka ducha. Môžeme tam nájsť odpovede takmer na všetky otázky, ktoré nás trápia. Môžeme tam nájsť vnútorné prežitie a hlboké pochopenie najrozličnejších súvislostí. Môžeme tam nájsť vyriešenie našich problémov, ako i poznanie smeru našej osobnej cesty, ktorou máme ďalej vo svojom živote kráčať.

Lebo tak, ako sa v prírode strieda obdobie vanutia vetrov s obdobím dní bezveterných, presne tak sa majú v našom živote striedať obdobia najrozmanitejších problémov, starosti a nevyriešených otázok, ktoré víria hladinu nášho vnútra s obdobiami, kedy si doprajeme stíšenia, aby sme sa stali schopní vnímať z pokoja vlastnej duše, ako z čistej hladiny jazera to, čo sa tam pre nás zrkadlí ako odpoveď ducha. Odpoveď ducha vo vzťahu ku všetkému, čo nami vnútorne hýbe.

Ak sa teda naučíme dávať pravidelne priestor tichu v sebe, ak sa z pokojnej jazernej hladiny nášho vnútra naučíme vnímať odrazy múdrosti ducha, môžeme byť práve takýmto spôsobom duchovne vedení. Môžeme sa nám dostať poznania, povstávajúceho z nášho vnútra, z ktorého ako jediného môže vzniknúť naše vlastné, osobné vnútorné presvedčenie.

Ak ale nedokážeme v zhone života nikdy stíšiť svoje rozbúrené vnútro do takej miery, aby bolo schopné zrkadliť odozvy ducha, zostaneme navždy vo vleku cudzích názorov a cudzieho poznania. A hoci by aj bolo toto poznanie veľmi hodnotné, naša najvnútornejšia bytosť nebude mať z neho takmer žiadneho úžitku, pretože sme ho jednoducho neboli schopní v tichu svojho vnútra v sebe pretaviť v čosi výsostne vlastné a osobné. Lebo jedine toto naše vlastné, osobné, nami samými vnútorne uchopené, pochopené a prežité má v skutočnosti pre nás cenu. Jedine toto je vecou trvalej hodnoty a vnútorným pokladom, o ktorý nikdy neprídeme a ktorý zostane našim trvalým majetkom. A to až za hrob!

A hoci existuje obrovské množstvo odpovedí, ktoré by sme boli schopní získať iba tým, že sa v stíšení naučíme vnímať odozvy ducha, existuje zároveň tisíc vecí, ktoré sa snažia rozbiť krásu, vznešenosť a múdrosť odrazu tejto pomyselnej hviezdnej oblohy v nás. Existuje tisíce veci, ktoré sa snažia rozvíriť pokojnú hladinu nášho vnútra, aby nemohla nikdy zrkadliť múdrosť ducha a my sme sa tým pádom nikdy nemohli stať duchovne zrelými a samostatnými.

A najrozmanitejšie vonkajšie a vnútorné vplyvy sa o to snažia veľakrát až tak úspešne, že mnohí nakoniec na to duchovné celkom zabudnú, pretože starosti, radosti, pôžitky, úzkosti a strachy tohto sveta ich ovplyvňujú až natoľko, že sa vnútorne takmer nikdy nedokážu úplne stíšiť. Preto hladina ich vnútra zostáva vždy viac, alebo menej rozčerená a oni z nej nemôžu absolútne nič vyčítať, čím sa nevyhnutne stávajú bytosťami, odrezanými od pravej múdrosti.

Takýto človek však, bez toho, že by si to on sám uvedomoval, ani nežije. Nežije svojim vlastným, osobným bytím, postaveným na vlastnom, vnútornom presvedčení, ale je iba trstinou, klátiacou sa vo vetre cudzích názorov, cudzích myšlienok, cudzích postojov, cudzích znalostí a cudzieho poznania. Nedopusť preto nikdy človeče, aby sa aj tebe prihodilo čosi podobného.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 09 Oct 2017 15:25:18 +0000

O antipatii stúpencov slovanskej kultúry a spirituality voči kresťanstvu

Existujú ľudia, ktorí sú veľkými priaznivcami Slovanov a slovanstva v jeho najautentickejšej podobe, s ktorou je neoddeliteľne spojené naše pôvodné, dávne duchovno. Avšak žiaľ, mnohí z nich majú jednu neblahú črtu. A síce, priam neprekonateľnú antipatiu voči kresťanstvu. Majú na to samozrejme mnoho oprávnených dôvodov, ale treba si uvedomiť, že tým veci Slovanstva v skutočnosti veľmi škodia. A my si teraz ukážme, v čom konkrétne spočíva táto škoda.

Je známe, že dávni Slovania mali svoj špecifický typ kultúry a duchovnosti, dokonale vyhovujúci ich mentalite a naturelu. Ich pôvodná abeceda, takzvaná staroslovienska bukvica, obsahovala napríklad určité bukvice, čiže písmená, ktorých používaním sa v človeku aktivovali vyššie schopnosti. Pôvodné slovanské texty bolo totiž možné čítať dvomi spôsobmi. Jednak tým najjednoduchším, ako sme aj my zvyknutí, ale okrem toho i spôsobom obrazným, ktorý aktivoval úplne inú časť mozgu, než sa deje pri bežnom čítaní. A práve tento, už takmer zabudnutý, obrazný spôsob čítania písma v ľuďoch prirodzeným spôsobom prebúdzal ich vyššie schopnosti, spojené s intuíciou.

Priaznivci Slovanstva sú preto presvedčení, že Slovania sa môžu ďalej správne vyvíjať jedine vtedy, ak sa opätovne navrátia k svojim pôvodným koreňom, s ktorými sú bytostne, ba až, ako sa nazdávajú, doslova geneticky spojení. No a preto by sa jadrom našej duchovnosti mala stať dávna slovanská védska múdrosť, veľmi podobná múdrosti Véd indických.

Príchod kresťanstva na naše územie znamenal katastrofu pre pôvodnú kultúru a duchovno. Všetko toto totiž začalo byť potláčané a prenasledované ako pohanstvo. Teda ako čosi, čo musí byť zo sveta definitívne odstránené. Preto kresťania počas dlhých stáročí systematicky likvidovali všetko pôvodné slovanské písomníctvo a boli v tom až tak úspešní, že my dnes veríme a na školách sa učíme, že písmo, a tým pádom kultúru priniesli na Veľkú Moravu až Cyril a Metod.

Cyril a Metod si však v skutočnosti vzali za základ svojej abecedy starosloviensku bukvicu a upravili ju tak, že z nej vyňali práve tých päť bukvíc, ktorých vyslovovanie vo verbálnom prejave a obraznosť v písomnej podobe mali schopnosť aktivovať vyššie, intuitívne schopnosti.

Cyril a Metod teda v istom zmysle zbavili slovanský verbálny i písomný prejav jeho vyššieho rozmeru. No a v takto „novo vytvorenej reči“ začali hlásať Slovanom evanjelium. Nastala teda doba presadzovania kresťanstva a žiaľ, dialo sa tak i formou násilia, ako aj inými, nevyberavými spôsobmi. A tento stály tlak mal celkom logicky za následok, že Slovania časom zabudli na svoje vlastné, pôvodné duchovno a stali sa kresťanmi.

Napokon sa teda slovanská duša stala kresťanskou a počas ďalších dlhých stáročí sa s kresťanstvom bytostne stotožnila. Celkom konkrétne na východ od nás to bolo kresťanstvo pravoslávne, alebo grécko katolícke a u nás prevažne kresťanstvo katolícke a evanjelické.

V súčasnosti je teda svet Slovanov už hlboko spojený s kresťanstvom a toto jeho spojenie siaha historicky mnoho storočí dozadu. A paradoxne, dnes môžeme mnohé slovanské národy priradiť k tým národom, ktoré ešte udržujú živou pochodeň kresťanstva na Zemi. Pochodeň toho kresťanstva, ktoré nám bolo prinesené z najvyšších výšin samotným Synom Božím, a to i za cenu obetovania jeho pozemského života, pretože vznešené Slovo ním prinášané už vtedy narážalo na ľudskú zlovoľnosť a nepriateľstvo. A hoci toto učenie hovorilo predovšetkým o láske k blížnym, bolo zlovoľnými ľuďmi po zavraždení Syna Božieho zneužité k teroru voči blížnym. K teroru voči mnohým ľuďom i voči mnohým národom.

Áno, kresťanstvo bolo naozaj veľa krát zneužité, ale pre jeho zneužívanie zlovoľnými kreatúrami ho v nijakom prípade nemožno odsúdiť paušálne ako celok. Veď predsa drahocenná perla nemôže v nijakom prípade stratiť svoju cenu tým, že spadne do bahna! Veď predsa v rukách každého, kto ju nájde, umyje a očistí okamžite zažiari vo svojej plnej kráse a duchovnej drahocennosti.

A presne tak je to s kresťanstvom! Je drahocennou perlou, ktorá je ponorená v bahne nízkosti našej Zeme, avšak v rukách každého, kto má dobrú vôľu a je schopný od seba oddeliť zlovoľné ľudské zneužitia jeho ideálov od jeho pôvodného, zdravého jadra, prineseného na zem Synom Najvyššieho, v rukách každého, takýmto spôsobom hlbšie uvažujúceho človeka musí zažiariť táto drahocenná perla svojim žiarivým, nádherným duchovným jasom.

Vyššie spomínaní, novodobí priaznivci slovanstva však žiaľ tieto veci nerozlišujú a odsudzujú kresťanstvo ako celok tvrdiac, že Slovania môžu ďalej napredovať len vtedy, ak sa vrátia nazad k svojmu pôvodnému duchovnu. Podobné názory sú však názormi absolútne nekonštruktívnymi, pretože uvaľujú slovanský svet do zmätkov. Do škodlivých a deštruktívnych zmätkov tým, že súčasných Slovanov, spojených s kresťanstvom sa snažia prinavrátiť k dávnym koreňom ich pôvodnej duchovnosti. Tvrdia napríklad, že kresťanstvo je už vo svojej podstate geneticky orientované západno – židovsko – sionistickým smerom, zatiaľ čo jedine naša dávna kultúra a duchovnosť je plne geneticky kompatibilná zo Slovanstvom.

Tieto myšlienky sú ale chybné a deštruktívne, pretože Kristov princíp lásky k blížnemu, ale i celé jeho učenie je určené všetkým národom Zeme bez rozdielu. Bez akéhokoľvek rozdielu rasy, genetiky, alebo čohokoľvek iného.

Naozaj striktný, opätovný návrat k pôvodnému slovanskému duchovnu a negácia kresťanstva je teda čímsi, čo je úplne nesprávne, pretože je to len nevedomé pokračovanie dávneho konfliktného prístupu. Súčasná doba a predovšetkým skutočné dobro Slovanského sveta však vyžadujú namiesto konfrontácie princíp zrelej syntézy. Princíp múdrej syntézy kresťanstva, s ktorou je slovanský svet spojený, s jeho dávnymi koreňmi pôvodnej duchovnosti.

Slovania sa teda nesmú a nemajú začať duchovne trieštiť a radiť k jednej, alebo druhej strane, čo by nevyhnutne znamenalo len ďalšie rozkoly. Slovania majú zostať kresťanmi, ale môžu byť zároveň i hrdými na svoje pôvodné duchovno, pretože v ňom šlo o duchovnosť vysokú a čistú. Duchovnosť, ktorá z našich predkov formovala ľudí dobrých, čistých, spravodlivých a vnútorne ušľachtilých.

V úcte totiž treba mať všetko dobré a vznešené, čo ľudí povznáša. A to znamená, že v úcte treba mať aj kresťanstvo, to jest, jeho pôvodné a zdravé jadro, očistené od vypočítavej ľudskej zlovoľnosti, ktorá ho iba zneužívala. A v úcte by sme mali mať i našu pôvodnú slovanskú duchovnosť, avšak aj v tomto prípade predovšetkým jej zdravé a pravé jadro, očistené od všetkých omylov a pokrivení, ktorých sa v súčasných interpretáciách slovanských Véd nachádza veľké množstvo.

Toto je správny a konštruktívny postoj! Toto je jediný možný prístup, ktorý nevnáša zmätok do sveta Slovanov a nevťahuje ich do zbytočného nepriateľstva medzi prívržencami pôvodnej slovanskej duchovnosti a kresťanstva. Každý, kto nie je schopný uvažovať takto synteticky a presadzuje ako správny názor jednej, alebo druhej strany je v skutočnosti škodcom veci Slovanstva. Škodcom jeho zjednotenia, pretože medzi Slovanov vnáša úplne zbytočnú vzájomnú konfrontáciu, ktorá nie je vôbec potrebná, ak dokážeme akceptovať pozitívny prínos našej pôvodnej duchovnosti i pozitívny prínos kresťanstva v ich historickej, ale najmä duchovnej komplexnosti. V komplexnosti, z hľadiska ktorej majú v prirodzenom duchovnom vývoji ľudstva svoj hlboký a nezastupiteľný význam oba tieto prúdy. A hľadať, a snažiť sa pochopiť tento význam je tým, čo je konštruktívne! Tým, čo nie je konfliktné a čo Slovanov môže po všetkých stránkach iba obohatiť a pozdvihnúť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 02 Oct 2017 15:29:05 +0000

Človeče nešťastný, neodsudzuj kresťanstvo!

Je žiaľ objektívnym faktom, že kresťanstvo spôsobilo počas svojej dlhej histórie veľké množstvo zla. Má na svedomí veľa bolesti, nešťastia a dokonca i ľudských životov. Viď križiacke vojny, inkvizícia a podobne. A práve kvôli všetkej tejto historicky objektívne dokazateľnej negativite dnes veľa ľudí na kresťanstvo zanevrelo. Odvrhujú ho ako celok, pričom si ale neuvedomujú, že tým zároveň odvrhujú i vysoké duchovné učenie, ktoré by im mohlo výrazne pomôcť v ich osobnom, čisto ľudskom vývoji, ale predovšetkým v ich vývoji duchovnom.

Položme si totiž zásadnú otázku: je možné odsudzovať kresťanstvo, ako učenie Ježiša Krista, prichádzajúce na Zem z najvyšších výšin, priamo od Stvoriteľa a k Stvoriteľovi smerujúce za to, že jeden z najbližších Ježišových spolupracovníkov bol zradca? Vrhá vari Judášova zrada čo i len najmenší tieň zakalenia na čistotu Ježišovho učenia?

Odpoveď je viac ako jednoznačná: nevrhá!

A presne takto je to treba chápať i v celkovom historickom kontexte. Na jednej strane tu totiž máme vysoké, vznešené, čisté, ušľachtilé a nezničiteľné ideály pôvodného kresťanstva. Na druhej strane však máme stovky bezcharakterných ľudských jedincov, pokolenie Judášov v radoch kresťanstva, ktorí tieto ideály vždy iba zneužívali vo svoj vlastný prospech. Vo svoj prospech osobný, finančný, mocenský, politický, či akokoľvek iný.

Týmto jedincom boli ideály pravého kresťanstva v podstate vždy ukradnuté. Boli im v skutočnosti dobré len na to, aby mohli prostredníctvom nich efektívne ovládať iných, manipulovať inými a profitovať z iných.

Tieto dve skutočnosti sa už raz konečne ľudia musia pri posudzovaní kresťanstva naučiť od seba odlišovať. Na jednej strane totiž kresťanstvo vždy bolo a vždy bude nositeľom tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, avšak na druhej strane sa v jeho radoch nachádzalo, a žiaľ i nachádza mnoho bezcharakterných jedincov, ktorí tieto ideály iba zneužívajú pre svoje vlastné, zištné zámery.

Žiaľ, ľudia dnešnej doby sú zväčša povrchní. A keďže nie sú ochotní hlbšie nad vecami uvažovať, vo svojej povrchnosti všetko toto spájajú dokopy a tým pádom odsudzujú kresťanstvo paušálne, ako jeden celok. Tým ale vylievajú spolu s vodou aj dieťa. Tým totiž odvrhujú spolu s jeho objektívne historicky dokazateľnými negatívami i vysoké duchovné učenie, ktorým pôvodné a zdravé jadro kresťanstva stále je a stále zostane.

Povedzme si preto teraz niečo o dvoch základných pilieroch kresťanstva, ktoré aj napriek všetkým jeho chybám a negatívam predsa len predstavujú cestu, ktorá musí viesť každého človeka duchovne iba nahor. Cestu, ktorá ho musí viesť k Svetlu a Stvoriteľovi, ak sa vynasnaží v tomto zmysle myslieť, hovoriť, jednať a žiť.

Spomínané dva základné princípy, alebo piliere kresťanstva sú totiž v skutočnosti veľmi prosté. K ich pochopeniu a k životu podľa nich netreba žiadneho náročného teologického štúdia. Sú jednoduché, pretože sú v súlade s jednoduchosťou, ktorú vyzdvihoval samotný Ježiš slovami: buďte ako deti. Preto je i najhlbšia podstata kresťanstva priam detsky jednoduchá, stojaca na láske k Bohu a láske k blížnemu.

Pán toto jadro geniálne zhrnul do jedinej vety: Milovať budeš svojho Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.

V tomto tkvie podstata všetkého! V tomto je celý Zákon a proroci! V tejto jedinej vete je skrytá podstata celej hrubej Biblie, čiže jej Starého i Nového Zákona.

Povedzme si však niečo bližšie o dvoch pilieroch kresťanstva, aby sme pochopili, ako ich je treba správne vnímať a správne vo svojom živote uplatňovať.

Najskôr teda pár slov k láske k Stvoriteľovi. Tá spočíva v snahe o poznanie a naplňovanie jeho Vôle. Vo vážnej osobnej snahe o znovu nájdenie zdravého jadra pravého kresťanstva, očisteného od všetkých zlovoľných pokrivení a dogiem, ktoré doň účelovo vniesli najrozličnejší judáši a zradcovia, aby mohli týmto spôsobom ľahšie a efektívnejšie ovládať iných a manipulovať nimi. Je preto naozaj potrebné vyvinúť vážne úsilie o poznanie autentického kresťanstva v jeho čistej podobe, v akej ho kedysi skutočne hlásal Kristus. V súčasnosti treba vyvinúť naozaj maximálnu snahu o poznanie pravej Vôle Najvyššieho, definovanej Ježišom, pretože počas stáročí bola judášmi v radoch kresťanstva naopak vyvíjaná maximálna snaha, aby bola táto Vôľa pokrivená. Aby neviedla ľudí k Svetlu, ale iba do područia cirkví, ktoré sa stali už len čisto svetskými, mocenskými organizáciami.

A čo povedať k druhému pilieru, ktorým je láska k blížnemu? Veď predsa každý z nás dokonale vie, ako má rád sám seba! A práve takú mieru lásky a ohľadu, akú preukazujeme k sebe samým máme preukazovať i voči našim blížnym. V praxi to teda znamená, že nikdy nemáme iným robiť to, čo si neželáme, aby iní robili nám.

Tieto dva princípy, to jest láska k Bohu a láska k blížnemu predstavujú vrchol a samotnú, najhlbšiu podstatu učenia kresťanstva. Každý, kto podľa nich žije a myslí, kráča k Svetlu. A to bez ohľadu na to, či je v nejakej cirkvi, alebo nie je!

Byť v nejakej cirkvi totiž nie je vôbec nevyhnutnou podmienkou cesty k Svetlu, ale nie je to samozrejme ani na prekážku. Jediné, čo je skutočne dôležité je poctivé úsilie o reálne naplňovanie lásky k Stvoriteľovi a lásky k blížnemu v každodennom živote. Kresťanom je teda každý, kto takýmto spôsobom jedná, alebo sa o to aspoň snaží, pretože skutočné kresťanstvo sa prejavuje činmi.

Kto však tak ale nečiní, ani sa o to vážne nesnaží, môže byť aj v desiatich cirkvách naraz, skutočným kresťanom nikdy nebude.

Môže drahocenná perla stratiť svoju cenu, ak spadne do bahna? Zašpiní sa síce, ale jej veľká cena zostáva stále nezmenená! A presne tak je to i s drahocennou perlou dvoch základných a nadčasových pilierov pravého kresťanstva, ktoré nemôžu nijakým spôsobom stratiť svoju veľkú hodnotu a cenu. A to ani tým, že sú ponorené do bahna tejto Zeme.

A preto každý rozumný človek, vedomý si tejto skutočnosti je schopný vyňať drahokam z bahna, očistiť ho, aby potom čistý a jasný mohol zažiariť v jeho dlani, v jeho srdci i v jeho duši. Aby mu žiarou svojho vznešeného lesku trvalo ukazoval pravú cestu k Svetlu.

Nerozumný je však každý človek, zhnusený bahnom, vytvoreným ľuďmi samotnými, ktorý v ňom nechá ležať túto drahocennú perlu bez povšimnutia a ešte ju sám vo svojej antipatii zadupe hlbšie do bahna. Nerozumný je každý, kto ju nezdvihne a nedá si námahu, aby ju očistil. A preto ona nikdy nezažiari ani v jeho dlani, ani v jeho srdci, ani v jeho duši. A preto mu neukáže cestu k Svetlu a on bude musieť blúdiť v temnotách tejto zeme, aby v nich nakoniec biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou naveky zatratenej duše!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 25 Sep 2017 16:27:16 +0000

Človeče otvor oči! Príroda sa ti prihovára!

Existujú ľudia ktorí tvrdia, že mechanizmus fungovania prírody je riadený určitým druhom vedomej inteligencie. Že jednoducho všetko, čo sa v prírode deje sa nedeje len tak samo od seba. Stojí za tým inteligencia a tá to spravuje. No a niektorí jedinci, schopní vnímať i veci, bežným okom neviditeľné, ju môžu aj reálne vidieť a komunikovať s ňou.

My ostatní však nie sme absolútne v ničom ukrátení. Ak totiž dokážeme byť voči prírode čo i len trochu otvorení, môžeme v jej pôsobení zachytiť určité posolstvá.

Je to veľmi podobné, ako v prípade hudby Mozarta, alebo Beethovena. Ani ich osobne nikto z nás nevidel. Ak ale sme čo len trochu otvorení, môžeme z ich hudby vnímať ich osobnosť. A tiež posolstvá, do nej zámerne pre nás vložené.

A tak je to aj s prírodou. Väčšina z nás nebude asi nikdy na vlastné oči vidieť inteligenciu, stojacu za ňou, ale absolútne všetci môžeme zo samotnej prírody, to jest z očividného, vonkajšieho diela tejto inteligencie vnímať jej charakter, ako i posolstvá, nám ľuďom jasne tlmočené.

O aké posolstvá ide? Je ich viac a môže ich vnímať naozaj každý, kto ich vnímať chce.

V prvom rade je to posolstvo čistoty. Ak sa totiž vyberieme niekde do hory, môžeme tam dýchať čistý vzduch a v horskom potoku vidieť čistú vodu. Alebo trebárs taká zasnežená zimná krajina v jej snehobielom lesku je priam synonymom čistoty.

Všetko nečisté, čo sa nachádza v prírode je iba dielom človeka. Znečistená voda, emisiami znečistený vzduch, alebo aplikovaním chémie znečistená pôda.

A túto nečistotou v prírode, ako i všade inde okolo seba šíri človek preto, lebo on sám je vnútorne nečistý. Lebo vôbec nedbá o čistou a ušľachtilosť svojho vnútra! Svojich myšlienok a citov! A preto šíri nečistotu smerom zvnútra navonok všade, kde len príde a poškvrňuje ňou všetko, čoho sa len dotkne.

A predsa sú všetci títo vnútorne nečistí ľudia každodenne nabádaní prírodu k čistote! Hoci už len obyčajným pohárom čistej vody, ktorou každodenne hasia svoj smäd.

Druhým posolstvom prírody, zjavným absolútne každému je posolstvo krásy. Krása kvetov! Krása ročných období! Krása hôr, lesov a lúk! Ide o krásu oblažujúcu, osviežujúcu a povznášajúcu.

Položili ste si ale niekedy otázku, prečo krása prírody pôsobí na ľudí tak blahodárne?

Odpoveď je jednoduchá! Pretože je neoddeliteľne spojená práve s čistotou!

Ľudia však krásu vo svojom vlastnom ponímaní strhli hlboko nadol. A to tým, že ju oddelili od čistoty. Preto je mnohé z toho, čo dnes považujeme za krásne v skutočnosti skazené, zlé a poškvrňujúce. Nech už je to móda, divadlo, film, výtvarné umenie, či čokoľvek iného, čo vytvorila ľudská ruka vo svojej zvrátenej predstave krásy.

A preto ľuďmi vytvorená krása mnohokrát neoblažuje, neosviežuje a nepovznáša, ale naopak poškvrňuje, špiní a zráža nadol. A preto sa nám krása našou vlastnou vinou nestala požehnaním, ale naopak prekliatím!

Tretím, opäť veľmi zjavným posolstvom prírody je posolstvo prirodzenosti, jednoduchosti a prostoty. Výstižne o tom spieva Miroslav Žbirka vo svojej Balade o poľných vtákoch, ktorí „nežobrú, že chcú mať viac, ako dáva klas“. To znamená, že sa dokážu uspokojiť s tým, čo potrebujú a koľko toho potrebujú.

Celá bieda ľudského rodu vo vzťahu k jednoduchosti, prirodzenosti a prostote bytia je dokonale vystihnutá v zdanlivo nelogickej vete: Jeden pohár stačí, ale dva už budú málo!

Každý človek má určité prirodzené potreby, ktoré by mal mať zabezpečené, aby mohol prežiť dôstojný život na zemi. To je ten jeden pohár, ktorý stačí.

Ak sa ale nechceme uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebujeme a máme tendenciu siahať po nadbytku, dostaneme sa do začarovaného kolotoča nikdy nekončiacich a stále rastúcich potrieb. Tým ale siahame po stále ďalších, pomyselných pohároch, ktoré nám už budú vždy len málo. Veď predsa stále sa dá mať viac a viac! Stále sa dá byť bohatší a bohatší!

A tak to v súčasnosti na našej planéte dospelo až tak ďaleko, že tu máme určitú elitu najbohatších, ktorí vlastnia nepredstaviteľné materiálne prostriedky, ale je im to stále málo! Siahajú ešte po ďalšom pohári. Po pohári svetovlády a absolútnej moci nad všetkými.

Príroda nám však vo svojej jednoduchosti a prostote hovorí:

Človeče, prečo sa ženieš ako blázon za niečím, čo už v skutočnosti ani nepotrebuješ! Veď šťastie nespočíva v tom, že budeš stále bohatší, ale v tom, že sa dokážeš uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebuješ. A v skutočnosti toho nepotrebuješ až tak veľa!

Pochop predsa človeče, že šťastie nespočíva v hromadení hmotných statkov, ale v hromadení hodnôt ducha. V nadobúdaní vysokých a ušľachtilých cností!

Lebo ak tie v sebe nemáš, cítiš sa prázdnym a nenaplneným. A svoju vnútornú prázdnotu sa potom snažíš prekryť leskom vecí hmotných, aby si sám sebe a iným dokázal, že si šťastný a že niečo znamenáš.

Ale v skutočnosti šťastný nie si a ani nič neznamenáš, pretože v sebe nemáš pravých hodnôt ducha, ani žiadnych ušľachtilých cností.

Človeče, vari nevidíš, že táto planéta nie je stavaná na tvoje, neuveriteľným spôsobom nadhodnotené potreby, ktorých uspokojovaním drancuješ a ničíš všetko okolo seba?

Vedz však ty nešťastný človeče, že mocná matka príroda nebude donekonečna tolerovať tvoje vyčíňanie a jedného dňa ťa zmätie z povrchu zemského aj so všetkými tvojimi potrebami. Ponechá na nej iba tých, ktorí budú schopní žiť v harmónii s prírodou a uspokojiť sa tým, koľko toho naozaj potrebujú.

Ďalším očividným posolstvom prírody je posolstvo pokoja a mieru. Skúsme si dakedy všimnúť prírodu v bezveterný čas, keď sa ani len lístoček na strome nepohne. Uvidíme, ako je hlboko ponorená do ticha. A skrze ticho do svojej vlastnej, najhlbšej podstaty, v ktorej nachádza spojenie s Prapodstatou.

Tak totiž, ako sa v noci, v tichej hladine jazera odráža všetok majestát hviezdnej oblohy, presne tak sa v tichu našej duše a mysle môžu odrážať vznešené pravdy Ducha. V tichu našej duše a mysle môžeme nachádzať odpovede na všetky zásadné otázky svojho bytia. Jedine v pokoji a tichu môže tiež dozrievať naša osobnosť. Môžu sa formovať naše vlastné názory, vlastné postoje a vlastné presvedčenie.

Žiaľ, človek dneška je človekom hluku! Človekom so slúchadlami na ušiach a s neustále pusteným televízorom. Človekom, podliehajúcim najrozličnejším informačným šumom, ktoré na neho doliehajú z internetu, z rádia, z filmov, z reklám, alebo z časopisov.

Človek dneška je bytosťou s neustále rozbúrenou dušou a mysľou, ktoré preto nemôžu zrkadliť vysoké pravdy Ducha. Preto vo svojom vnútri nenachádzame odpovede na zásadné otázky vlastného bytia, ani nemôžeme osobnostne dozrievať vo formovaní vlastných myšlienok, vlastných postojov a vlastného presvedčenia. Tak sa potom sa stávame ľahko manipulovateľnými bytosťami, podliehajúcimi cudzím názorom a cudziemu presvedčeniu. A to všetko iba preto, že nie sme schopní dopriať si chvíľ ticha tak, ako nás k tomu ticho nabáda príroda.

No a úplne posledné posolstvo, ktoré je opäť zrejmé každému, kto ho vnímať chce je posolstvo veľkého a všeobsiahleho dobra. Ak sa totiž rozhliadneme okolo seba uvidíme, že príroda je pre nás dobrom. Jej vzduch dýchame a jej vodu pijeme. Pôda, rastliny a zvieratá nás živia. Svet prírody nám poskytuje životný priestor pre napĺňanie všetkých našich túžob a prianí. A príroda nehľadí vo svojom všeobsiahlom dobre iba na ľudí, ale aj na tisíce najrozmanitejších foriem života ríše živočíšnej, ako i ríše rastlinnej.

Žiaľ, človek ako už tradične jedná úplne inak, pretože ešte aj dobro bol schopný strhnúť hlboko nadol. A to tým, že jeho všeobsiahlosť zamenil za chcenie dobra v prvom rade pre seba samého. Prípadne ešte pre svojich najbližších. A v takomto sebeckom ponímaní dobra na úkor iných sa postavil nepriateľský voči dobru všeobecnému, ničiac pôdu, vodu, vzduch, rastliny, zvieratá, ale i ľudí, aby napokon zničil aj seba samého.

Ak teda pôjdete dakedy do prírody a započúvate sa do jej tichého hlasu, celkom určite zachytíte jej posolstvo čistoty, krásy, prirodzenosti, pokoja a veľkého, všeobjímajúceho a všeobsiahleho dobra.

Jej hlas vám bude hovoriť: Človeče, ak hoci aj vo svete ľudskom nenachádzaš živé vzory vysokých a ušľachtilých cností, hodné tvojho nasledovania, pozri sa predsa na mňa, na prírodu okolo seba a buď takým, ako som ja! Buď čistým! Uctievaj pravú krásu! Buď prirodzeným a jednoduchým! Buď mieruplným! A vo svojom myslení a jednaní sa snaž uplatňovať princíp veľkého, všeobsiahleho dobra. Princíp dobra pre všetkých bez rozdielu, pretože práve toto je najvyšším princípom vševládneho, dobrotivého Boha, ktorý je jediným skutočným Vládcom, Správcom, Majiteľom, Udržiavateľom a Sudcom všetkých svetov.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 04 Sep 2017 17:21:51 +0000

Nadbytek informací zabíjí! I těch duchovních!

Nadbytek informací z duchovní oblasti může mít za následek až dokonce cosi takového, jako je duchovní smrt. Ale přesně stejně je to také s jejich fatálním nedostatkem. Kvůli lepšímu pochopení můžeme použít příkladu výživy našeho fyzického těla. Pokud dlouho trpíme hladem, můžeme zemřít. Ale stejně můžeme zemřít i tehdy, jestliže se dlouhodobě přejídáme. Každý extrém je totiž škodlivý.

Nedostatek a přemíra tedy škodí velmi podobným způsobem a toto pravidlo platí bezvýhradně také v duchovní oblasti. V současnosti, tedy v době internetu a knihkupectví zavalených knihami, v době množství novin, časopisů a mnoha jiných informačních zdrojů nemusí, ba ani nemůže nikdo v našem středoevropském prostoru trpět nedostatkem duchovních informací. Právě naopak! Lidé jsou jimi přesyceni!

A tak se v současnosti nakonec velmi paradoxně stírá rozdíl mezi středověkou dobou duchovní nevědomosti, kdy byli lidé udržování duchovně nevědomými záměrně (viz třeba latinské mše, kterým nikdo nerozuměl) a moderní dobou, kdy jsou zaplaveni nadbytkem duchovních informací, představujícím směs balastu a zanedbatelných střípků skutečného poznání. Konečným důsledkem jednoho i druhého extrému však může být již zmíněná, duchovní smrt. Duchovní smrt, spočívající v neschopnosti dosáhnout, poznat a zrealizovat to nejdůležitější. To, co člověku umožní projít nadcházející velkou očistou naší Země do nové doby rozkvětu ducha.

Abychom tuto nesmírně vážnou skutečnost jasněji pochopili, představme si na zemi vyznačený kruh o průměru dva metry. No a přibližně sedm metrů od něj člověka, který se do prostoru vyznačeného průměru kruhu snaží trefit kameny. Některé z kamenů dopadnou před kruh a jiné zase daleko za něj. Některé tedy představují nedostatek a jiné zase nadbytek. Ale ať dopadly před kruh, nebo za kruh, výsledek je stále stejný. Minuli se cíle!

Prostor vyznačený průměrem kruhu je obrazem duchovního poznání, jaké musíme dosáhnout a ve svých životech zrealizovat, pokud chceme úspěšně projít velkou očistou naší planety. Tento kruh, nebo okruh požadovaného duchovního poznání je pro každého z lidí bránou do budoucnosti. Do nové, hezčí a lepší budoucnosti, naplněné skutečnými lidskými a duchovními hodnotami.

Naší povinností je však do tohoto kruhu trefit. To znamená najít, zrealizovat a ve svém životě uskutečnit to nejzásadnější duchovní poznání, jaké je v této přelomové době od lidí požadováno. Požadováno ne nějakým člověkem, ale Světlem! Stvořitelem!

A pokud jedním z úkladů Světlu nepřátelských temnot bylo v minulých dobách držet lidi v duchovní nevědomosti, tak stejné úklady temnoty v dnešní době spočívají v pravém opaku. Spočívají v jejich konfrontaci s přebytkem. A právě v tomto, úmyslně vyprodukovaném nadbytku se má jako jehla v kupce sena ztratit to nejdůležitější. A sice právě to duchovní poznání, jehož obsažení a realizace v každodenním životě představuje Stvořitelem požadovaný výsek kruhu. Pouze ním může člověk projít jako hvězdnou bránou do bezpečí a vyhnout se tak všem nástrahám velké očisty.

Pokud si například vezmeme internet, desítky, ba stovky duchovních stránek jsou v tomto směru v podstatě kontraproduktivní a více škodí, než pomáhají. A podobně je tomu také v knihkupectvích s esoterických literaturou. Všude se jenom dává a dává. A úmyslně se dává mnoho, aby se tím hledajícím na maximální možnou míru ztížilo nalezení toho jediného a podstatného. Nalezení klíčového duchovního poznání, v němž je v určitém smyslu doslova skryté další bytí a nebytí každého jednotlivce!

Jedině tento druh poznání třeba hledat a najít!

V dnešní době bychom se měli proto při všem, s čím se setkáme vždy zeptat: jak mi tato informace pomůže v mém skutečném duchovním vzestupu? Jak podpoří můj duchovní, osobnostní a morální růst?

Pokud budeme takovýmto způsobem důsledně selektovat vše, co k nám přichází, může nám to výrazně napomoci oddělit podstatné od nepodstatného a zásadní od braku. A jako pomůcku v dnešním smrtonosném labyrintu esoteriky a zaručených duchovních pravd si dovoluji uvést pár příkladů, které v sobě nesou poznání pravých a skutečných duchovních hodnot, pro člověka naší doby opravdu užitečných. Jsou to: Mojžíšovo Desatero, evangelium podle Matouše, Lukáše, Marka a Jana. A dílo Ve Světle Pravdy.

Nepromarněme tedy svůj drahocenný čas, který nám ještě zbývá a nedejme se naivně spoutat duchovním balastem, žijíc v klamavé iluzi, že tím duchovně rosteme. Je totiž velmi smutné vidět lidi dnešní doby, jak dychtí stále po novém a novém duchovním poznání, aniž by měli zvládnuté základy. Avšak jakékoli velké poznání bez zvládnutí skutečných základů není ničím! Je jenom stavbou, vybudovanou na chabých základech. Stavbou, která se proto musí zákonitě zhroutit ve chvíli, kdy se nad naší Zemí rozpoutá bouřlivý orkán očisty.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š

Re: Re: Úvahy o živote...

smilan — Mon, 28 Aug 2017 16:11:34 +0000

O civilizačnom strete kresťanstva a pôvodného slovanského duchovna. Poučme sa!

Pri pohľade do histórie zisťujeme, že nevyhnutná vzájomná konfrontácia medzi kresťanstvom a pôvodnou duchovnosťou Slovanov prebehla v podstate tým najhorším spôsobom, akým vôbec prebehnúť mohla. Duchovno dávnych Slovanov bolo totiž kresťanmi vnímané ako čisté pohanstvo, čiže ako čosi, čo nemá žiadneho práva na existenciu. To reálne znamenalo rôzne sankcie, perzekúcie, potláčanie, prenasledovanie, či dokonca priamu fyzickú likvidáciu.

Skúsme si však položiť čisto hypotetickú otázku, ako to všetko malo v skutočnosti prebehnúť správnym spôsobom? Čiže harmonicky a ideálne! Tak, ako to bolo zhora chcené! Odpoveď je veľmi dôležitá preto, aby sme mohli získať určité zovšeobecňujúce historické poučenie, aby sa čosi podobného nemuselo stále donekonečna a v najrozličnejších obmenách opakovať. Opakovať dokonca aj v našej najaktuálnejšej súčasnosti, ako si neskôr ukážeme.

Kresťania, ako ľudia duchovne vyššie stojaci mali potvrdiť svoju duchovnú výšku tým, že vo vzťahu k pôvodnému slovanskému duchovnu mali prejaviť oveľa väčšiu empatiu. Čiže snahu o vcítenie sa do jeho podstaty.

Ich energia teda vôbec nemala byť vložená do negativity, akou bolo prenasledovanie, potláčanie, donucovanie a vyhladzovanie, ale jedine do snahy o pochopenie. A ak by boli naozaj takúto snahu vyvinuli, museli by nevyhnutne pochopiť dve základné skutočnosti.

Za prvé, že Slovania, ako ľudia úzko a dôverne spojení s prírodou dokázali prostredníctvom tohto spojenia nadviazať kontakt s vedomou inteligenciou, stojacou za spravovaním prírodného diania. S inteligenciu, ktorá riadi absolútne všetko, čo sa v prírode deje. Túto inteligenciu mohli vnímať a mohli s ňou dokonca i komunikovať. Personifikovali ju, zosobnili ju a nazvali ju „bohmi“.

Pre dávnych Slovanov nebola teda ich viera vierou nášho typu, kedy väčšinou veríme v niečo nadprirodzené, s čím sme nikdy osobne neprišli do kontaktu. Pre mnohých z nich to bolo naopak vecou osobnej skúsenosti v ich každodennom kontakte s prírodou. Preto nešlo ani tak o nejakú vieru, ako skôr o presvedčenie. O živé, každodenne opätovne potvrdzované presvedčenie, ktoré si celkom prirodzene nechceli dať vziať.

Druhou, priam do očí bijúcou skutočnosťou, ktorú by si kresťania museli uvedomiť pri svojej snahe o empatiu bolo to, že tento typ duchovnosti generoval medzi Slovanmi mnohé pozitívne vlastnosti a vysoké, ušľachtilé cnosti. Že z nich formoval ľudí cnostných a ušľachtilých. Tak napríklad dávni Slovania sa vyznačovali cnosťou jednoduchosti, prirodzenosti, až takmer detskosti. Ďalej cnosťou spravodlivosti, cnosťou čistoty, cnosťou spolupatričnosti, cnosťou pohostinnosti, tak príznačnej pre Slovanov, a tak ďalej, a tak ďalej.

Ak by si teda kresťania všetky tieto skutočnosti naozaj hlboko uvedomili, pochopili by, že tu v podstate niet čo búrať. Že otázka nesmie byť v nijakom prípade položená v zmysle slov buď, alebo! Čiže buď kresťanstvo, alebo slovanské duchovno, ale že všetko to dobré, čo sa v slovanskom duchovne nachádza môže byť považované za určitý základ, na ktorom je možné ďalej budovať. Na ktorom je možné vybudovať ďalšie poschodie kresťanskej duchovnosti.

Pre lepšie pochopenie si uveďme príklad zo súčasnosti: naše deti sa v školách učia slovenský jazyk, ako svoj rodný jazyk. Ale učia sa zároveň aj angličtinu, čo však neznamená, že majú zanevrieť na svojou rodnú reč, alebo na svoj národ a zriecť sa ich. To národné majú mať v úcte, majú si to vážiť a majú sa toho držať, avšak znalosť angličtiny im môže otvoriť bránu do celého sveta, pretože takmer všade sa s ňou budú schopní dorozumieť.

A presne takto to malo byť i vo vzťahu pôvodného slovanského duchovna a kresťanstva. To pôvodné, národné, autenticky slovanské malo byť ako také ponechané a zachované, zatiaľ čo novo prichádzajúce kresťanstvo malo Slovanom rozšíriť ich duchovné obzory. Rozšíriť nebývalým spôsobom, až ku kráľovstvu nebeskému a k poznaniu existencie jediného, vševládneho Boha.

Dávnym Slovanom malo byť vysvetlené, že ich „bohovia“ nie sú tým najvyšším, čo jestvuje. Že nad touto personifikovanou vedomou inteligenciou prírody sa nachádza jediný a veľký Boh. A že slovanskí „bohovia“ sú v skutočnosti jeho vernými služobníkmi, naplňujúcimi v prírodnom dianí jeho Vôľu.

No a tento Najvyšší poslal na zem svojho Syna, aby ľuďom prinieslo jeho Slovo. Jeho Slovo, nabádajúce nás k láske k blížnym! Jeho Slovo, obsahujúce poznanie, ako máme správne žiť. Ako máme správne myslieť, hovoriť a jednať, aby sme či už na zemi, alebo po odchode zo zeme mohli smerovať ku kráľovstvu nebeskému.

Ak by takýmto spôsobom boli dávnym Slovanom sprostredkované základné hodnoty kresťanstva, ich prosté detské duše by to muselo osloviť. Museli by jednoducho spoznať a prijať veľkú hodnotou toho, čo bolo všetkým národom bez výnimky darované Zhora, prostredníctvom Slova Syna Božieho.

Žiaľ, takýmto ideálnym spôsobom, akým to v skutočnosti prebehnúť malo to neprebehlo preto, lebo v tesnom závese za novo prichádzajúcim kresťanstvom prichádzali už vtedy rôzne mocensko - geopolitické vplyvy a snahy ovládať, podmaňovať a parazitovať na práci i na prírodnom bohatstve podmanených.

A preto nebolo času, chuti, ba ani pomyslenia na nejakú empatiu! Preto bolo treba želaných zámerov dosiahnuť čo najrýchlejšie! Preto sa vsadilo na represiu a násilie! Preto sa vsadilo na kultúrnu, ale žiaľ i fyzickú genocídu Slovanov! Dialo sa tak v mene kresťanských ideálov, ale v skutočnosti tak, ako vždy na našej zemi iba v mene moci, vplyvu, získavania území a rozširovania bohatstva.

No a rukolapným dôkazom toho, že sa história naozaj stále opakuje, ak sa z nej ľudia nedokážu poučiť je i nežná revolúcia v rokou 1989.

Aj vtedy sa nám na námestiach hovorilo o vznešených ideáloch. O slobode, demokracii, rovnoprávnosti a ľudských právach. Avšak v tesnom závese za týmito krásnymi ideálmi, ktoré v skutočnosti slúžili len ako návnada stáli pripravení vlci, žraloci a hyeny vo svojej neskrotnej túžbe ovládať, podmaňovať, zotročovať a parazitovať na iných.

No a presne to isté sa udialo aj pred tisíc rokmi na Veľkej Morave. Cyril a Metod boli s najväčšou pravdepodobnosťou čestní ľudia, ktorí vo svojom dobrom chcení prinášali Slovanom evanjelium kráľovstva nebeského. Avšak žiaľ, v tesnom závese za nimi kráčali tí istí vlci, žraloci a hyeny, s presne tou istou nenásytnou túžbou po podmanení, ovládnutí, zotročení a parazitovaní na iných.

Dávni Slovania tušili tieto nekalé zámery, kráčajúce za kresťanstvom. Svedčí o tom zachovaný dobový záznam, v ktorom sa píše: „Gréci nás chcú pokrstiť, aby sme zabudli na bohov našich a obrátili sa k nim. Aby strihali z nás daň, ako z pastierov v Skýtii. Nenechajme vlkov pochytať jahňatá, ktoré sú deťmi samotného slnka“.

Žiaľ, realita na našej zemi je už taká, že najušľachtilejšie ideály bývajú mnohokrát zlovoľnými a mocichtivými ľuďmi účelovo zneužívané. Tí ich v skutočnosti považujú len za akúsi návnadu. Za vynikajúci prostriedok, ako založiť na krk ľudí slučku otroctva a poroby.

A táto podvodná lož zlovoľného zneužívania ušľachtilých ideálov bola v histórii veľa krát efektívne uplatnená. Ale čo je najsmutnejšie, efektívne sa využíva ešte aj dnes, v našej najaktuálnejšej súčasnosti.

Pokiaľ sa však toto nenaučíme konečne rozpoznávať, budeme stále niekým klamaní, oklamaní a zotročení. Pokiaľ sa teda nenaučíme rozpoznávať zlo, ktoré sa za dobro iba skrýva, budeme nevyhnutne podliehať zlu. Budeme zotročení zlom a jeho služobníkmi!

Ako je ale možné naučiť sa tieto veci rozlišovať? Veď predsa, ako sa ukázalo trebárs v osemdesiatom deviatom, náš rozum, ani naša inteligencia na to nestačili, pretože sme až veľmi ľahko podľahli šikovnej ľsti a mnohí z nás jej naivne podliehajú až doposiaľ.

Vidieť až do srdca ľudí a rozpoznávať ich skutočné, najhlbšie vnútorné pohnútky je totiž možné jedine prostredníctvom rozvinutia citu. Jedine prostredníctvom rozvinutia našich citových schopností, pretože náš rozum sa dá rafinovane a bezcharakterne rozumovo oklamať, ale cit, vnímajúci vnútro iných nemožno oklamať ničím.

No a pretože sú ľudia tejto Zeme spravidla ľuďmi, dôverujúcimi predovšetkým rozumu, bývajú často klamaní a oklamaní. Lebo jedine tých, ktorým dominuje cit oklamať nemožno! A takými sa už raz konečne musíme stať, ak nemáme byť neustále a rôznymi novými, sofistikovanými metódami klamaní, podvádzaní a následne zotročení.

Ľuďmi citu sa však staneme len vtedy, ak budeme viac dbať o čistotu a ušľachtilosť svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho myšlienkového a pocitového života, pretože jedine prostredníctvom čistého vnútra je možné jasne vnímať podnety citu.

Nečisté vnútro a nečistý myšlienkový život sú totiž ako špina na skle, cez ktoré nie je možné nič vidieť. Cez ktoré nie je možné vnímať podnety citu. Podnety citu, alebo podnety nášho svedomia, čo je v skutočnosti jedno a to isté.

Ak teda nebudeme dbať o čistotu svojho vnútra a svojej mysle, nebudeme môcť čisto vnímať hlas svojho citu a svojho svedomia. Ak sa nebudeme riadiť hlasom svojho citu a svojho svedomia, ak nebudeme prostredníctvom nich schopní nazerať hlboko pod povrch všetkého okolo nás, staneme sa nevyhnutne v každom storočí naivnými obeťami zlovoľných, ktorí nám prostredníctvom rafinovanej návnady ušľachtilých ideálov založia na krk otrockú slučku.

Ale my si to potom napokon aj zaslúžime, pretože sme sa nikdy neusilovali stať takými ľuďmi, akými byť máme. Ľuďmi čistého vnútra a čistého, ušľachtilého myšlienkového života! Ľuďmi načúvajúcimi podnetom vlastného citu a svedomia! Ľuďmi, schopnými takýmto spôsobom rozpoznávať zákerné Zlo, skrývajúce sa za dobro. Ľuďmi, ktorí preto konečne dokážu tomuto Zlu efektívne čeliť a naivne nepodľahnúť.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š