Úvahy o živote...

Postrehy z objavovania nových kultúr a zvykov, o tom ako sa žije v zahraničí, príbehy slovenských emigrantov

Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 26 Jún 2017 15:53

Prečo je ľudská smrť krutá?


Kto prežil stratu niekoho veľmi blízkeho bude asi vedieť, o čom je reč. Kto totiž stratil človeka, ktorého si vážil, ktorému rozumel, ktorý bol jeho oporou, ktorého miloval a ktorý bol preňho nepostrádateľný, ten určite pozná ten pocit, akoby sa náhle zrútil svet. Akoby náhle zastal čas a všetko stratilo svoj zmysel. Akoby dostal ťažký úder.

Nikomu z nás sa takéto niečo nevyhne, pretože každý je určitým citovým putom naviazaný buď na svojho manžela, manželku, deti, otca, matku, priateľa, priateľku a podobne.

A zrazu už niet komu zavolať, s kým sa stretnúť, s kým sa poradiť, porozprávať a o koho sa oprieť. Zrazu je už len ticho a boľavá jazva v duši.

Sú ľudia, ktorí to už zažili a sú ľudia, ktorí to skôr, alebo neskôr určite zažijú.

Veľkou otázkou zostáva, prečo je to na zemi takto zariadené? Prečo sme my ľudia tak bolestne konfrontovaní s hroznou realitou definitívneho a nenávratného pozemského odchodu našich blízkych? A nakoniec, ako finálnym zavŕšením, i definitívnym pozemským odchodom nás samotných? Prečo musíme takéto niečo prežívať a prečo sa to našich duší tak veľmi hlboko dotýka a rozjatruje ich?

Toto silné prežívanie má veľký význam. Veľký pozitívny význam, aj keď paradoxne ide o prežitie veľmi negatívne a bolestné. Jeho pozitívny význam spočíva vo vnútornom kladení si otázok, ktoré by sme si možno inak nikdy nepoložili.

Aký má náš život vlastne zmysel, keď jeden deň sme my, alebo naši blízki tu a na druhý deň nás už zrazu niet? Aký má zmysel všetko to, o čo sme sa usilovali a to, čo sme získali, keď o to aj tak jedného dňa prídeme?

A jestvuje vôbec dačo po smrti, alebo sa iba prepadneme do veľkej, tmavej ničoty, prázdnoty a zabudnutia? Vari je to naozaj tak, že život človeka so všetkými jeho túžbami a citmi, so všetkým jeho prežívaním a radosťami, so všetkým, čo ním vnútorne hýbe nakoniec zhasne ako plameň sviečky?

Alebo vari majú naozaj pravdu tí, čo tvrdia, že po smrti predsa len život jestvuje? Ale ak jestvuje, bude potom jestvovať aj Stvoriteľ? Avšak ak existuje Stvoriteľ a my sme sa o neho po celý život nezaujímali, čo potom tam na druhom svete s nami bude? Neoplatí nám snáď našu vlastnú ľahostajnosť rovnakou mierou?

Zmyslom hlbokej bolesti, spôsobenej definitívnym pozemským odchodom našich najbližších do neznáma je teda v skutočnosti to, aby sme boli práve takýmto spôsobom donútení položiť si všetky zmienené otázky. Aby nás osud, vyššie určenie, alebo Stvoriteľ, či akokoľvek inak to budeme chcieť nazvať, donútil hlbšie sa zamyslieť nad životom. Aby nás to vytrhlo a na čas vykoľajilo z nášho zaužívaného životného stereotypu, pretože v ňom žiaľ nemajú žiadne miesto hlboké otázky existencionálneho a filozofického charakteru.

V našom bežnom živote sú pre nás totiž dôležité len hmotné kritériá, čiže práca, peniaze a možnosti užívania si radostí života. A z tohoto kolotoča nás môže aspoň na čas vyslobodiť iba niečo tak zjavne tvrdého a neúprosného, ako je smrť.

No a práve chvíľa bolestného prežívania reality smrti najbližších je tým zásadným a kľúčovým momentom. V ňom je nám dopriate spamätať sa! Prebudiť sa z povrchnosti života! Je to príležitosť začať hlbšie uvažovať. Príležitosť začať sa pýtať na skutočný zmysel života i celého nášho bytia, presahujúceho jeden pozemský život.

Ak využijeme túto ponúknutú príležitosť a začneme sa vážne zaoberať vyššie spomínanými, existencionálnymi, filozofickými a náboženskými otázkami, získavame šancu pochopiť pravý zmysel bytia. Získavame šancu vytrhnúť sa z doterajšej bezmyšlienkovitej a povrchnej existencie, v akej sme žili možno iba preto, že rovnako žili i ostatní.

Ale je múdre správať sa tak, ako ostatní a žiť tak, ako žije väčšina, ak ide o smerovanie do záhuby? Do záhuby duše a celej našej osobnosti, pretože sme rúhavo zredukovali všeobsiahlosť bytia iba na to hmotné, vonkajšie a viditeľné?

Nie je predsa len lepšie spamätať sa, aj keď pod úderom smrti našich najbližších a vyslobodiť sa spod jarma doterajšej povrchnosti?

Ak vám smrť niekoho blízkeho dá práve k tomuto popud, tak je to presne tým, čo je prežívaním bolestného úderu smrti určitým vyšším určením sledované. Je to čosi ako facka, ktorou máme byť prebudení ku skutočnému životu. K životu skutočným spôsobom hodnotnému! A ten má svoj začiatok v hľadaní odpovedí na tie najzásadnejšie otázky bytia: Prečo existuje smrť a utrpenie? Existuje Boh? Aký je zmysel nášho života? Čo bude po smrti? A tak ďalej.

Ak poslúchneme tento impulz a začneme sa tým naozaj vážne zaoberať, zmení to náš život. Môže nás to totiž pozdvihnúť na omnoho vyššiu úroveň kvality života, pretože mu zodpovedaním podobných otázok dáme nový a vyšší zmysel. A tak sa z nás môžu stať, ba dokonca majú stať namiesto ľudí nevedomých a slepo kráčajúcich po širokých cestách väčšiny ľudia vedomí, kráčajúci životom samostatne a hlavne za skutočnými a pravými cieľmi. Za pravými cieľmi a hodnotami z hľadiska večnosti a nie len z hľadiska jediného krátkeho pozemského života.

Kto však túto šancu nevyužije, koho smrť jeho najbližších a z nej vyplývajúce otázky nepohnú k zamysleniu a k hodnotovému obratu, ten je človekom strateným. Ten zostane človekom nevedomým, kráčajúcim nevedome v ústrety svojej vlastnej smrti, kedy ešte raz a naposledy dostane šancu. Šancu, aby pred tvárou vlastnej smrti hľadal pravý zmysel svojho bytia a odpovede na tie najzásadnejšie otázky.

A ak sa mu potom tieto odpovede podarí nájsť, čo však nie je isté, pretože na to už nemusí mať dostatok času, predsa len v jeho nadobudnutom poznaní zostane osteň trpkosti, skrývajúci sa v bolestnom uvedomení si, že jeho život bol nenávratne premárnený. Že ho celý vo svojej nevedomosti premrhal nesprávnym a prázdnym spôsobom.

Smrť je teda tak krutá preto, aby sme dostali dostatočne silný impulz k zamysleniu sa nad životom a k jeho prehodnoteniu v zmysle skutočných a pravých hodnôt, ktoré aké jediné majú cenu, ale ktoré žiaľ nie sú hodnotami tohto sveta.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 03 Júl 2017 18:04

Macron! Ďalší úspešný krok k svetovláde elít!


Neuveriteľná je naivita ľudí, ktorí sa dali opäť zmanipulovať v prospech zámerov oligarchie. Za francúzskeho prezidenta totiž zvolili Emmanuela Macrona, čiže bábku v rukách elity, ktorá bude poslušne plniť jej vôľu a uskutočňovať jej zámery. Bude stáť nie v službách francúzskeho ľudu, ale v službách oligarchie a nenásytných globalistických elít, čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou prejaví divokým a neriadeným pokračovaním prisťahovalectva, rozpredávaním francúzskych strategických podnikov Nemecku a USA, alebo tvorbou zákonov v prospech najbohatších a v neprospech obyčajných ľudí. To povedie k ďalšiemu ožobračovaniu tých, čo nemajú mnoho a k ďalšiemu bohatnutiu tých, čo majú veľa.

Ako je ale možné, že sa Francúzi dali takto oklamať?

Žiaľ, stali sa obeťami veľkej mediálnej manipulácie! Maximálne zarážajúce však je, že predsa už dlhé desaťročia žijú v systéme, v ktorom sú bohatí a mocní vlastníkmi všetkých mienkotvorných médií a majú silný vplyv i na tie zdanlivo verejnoprávne. Francúzi by preto mali vedieť, že médiá už dávno nešíria objektívne spravodajstvo. Mali by vedieť, že šíria iba účelovú propagandu na objednávku mocných.

Médiá sú služobníkom elity a nástrojom manipulovania a ovládania verejnej mienky. Tieto skutočnosti musia byť zjavné každému, kto nie je celkom slepý a dlhodobo žije v takzvanej demokracii západného typu. Začínajú si to uvedomovať už aj mnohí ľudia u nás, hoci na rozdiel od Francúzov majú česť žiť v takzvanej demokracii len necelé tri desaťročia.

Francúzskym médiám, spolu s mnohými inými žralokmi, ktorí prezieravo vytušili, čím je možné zapáčiť sa mocným a finančne si tým pomôcť sa teda opäť podaril mimoriadny husársky kúsok. Manipulatívnym vyzdvihovaním Macrona, ako rytiera bez poškvrny a systematickým očierňovaním Marine Le Pen, spájajúc ju so všetkou možnou negativitou dokázali nakoniec dosiahnuť víťazstva svojho kandidáta.

Ako je ale možné, že pri priam očividnej jednostrannosti médií, ospevujúcich Macrona si voliči neuvedomili o čo tu ide? Ako je možné, že neprehliadli ich judášske počínanie, slúžiace elite a zamerané proti skutočnému dobru národa? Ako je možné, že neprehliadli mnohé ďalšie nekalé a manipulatívne kroky, akými boli trebárs zhromaždenia so zaplateným publikom, oslavujúcim Macrona?

Pre túto nerozumnosť francúzskeho obyvateľstva, neschopného si už raz konečne uvedomiť, kto je vlastníkom médií a komu teda slúžia, pre túto ich trestuhodnú naivitu sa k vláde za ich vlastnej pomoci dostali sily, systematicky idúce proti záujmom francúzskeho národa, i proti záujmom všetkých ostatných národov európskej únie. Zdá sa byť naozaj až nepochopiteľnou plytkosť myslenia obyčajných ľudí, ktorí sa dali opäť takto oklamať. Ľudí, ktorí sa nikdy hlbšie nezamýšľali nad tým, že všetko by predsa len mohlo byť úplne inak, ako sa im elitami ovládanými médiami predkladá.

Žiaľ, smutná skutočnosť je taká, že z týchto obyčajných ľudí, sediacich dennodenne pred obrazovkami, plnými nenáročnej, bezduchej zábavy sa stali ľudia nemysliaci. Ľudia povrchne prijímajúci a bezmyšlienkovite sledujúci všetko možné i nemožné. Stali sa z nich plytké bytosti, ktoré v podstate ani nemajú čas na tvorbu svojich vlastných názorov, svojich vlastných postojov a svojho vlastného presvedčenia, pretože pod vplyvom cieleného, širokospektrálneho mediálneho pôsobenia sa neustále nachádzajú pod vplyvom cudzích myšlienok a cudzích názorov. A tak sa stali len akousi trstinou vo vetre, ktorá sa kláti v tú stranu, kam vanie manipulatívny, mediálne informačný vietor.

Týmto spôsobom však odovzdali rozhodovanie za seba i o sebe samých iným! A síce tým, ktorí z nich vedome sformovali nemysliacu, ľahko manipulovateľnú masu. Nateraz totiž oligarchia ešte potrebuje súhlas tejto masy na legálne zvolenie svojich vlastných, politických kandidátov, aby sa učinilo zadosť ilúzii demokracie. Avšak masami samotnými manipulatívne zvolení vládni predstavitelia, ktorí sú služobníkmi elity budú postupne zákonmi okliešťovať práva nemysliacich národov, a to až k takej hranici, že časom už nebude vôbec potrebný nijaký ich súhlas. Všetko rozhodovanie bude prebiehať bez nich, čo sa bude rovnať absolútnemu prevziatiu moci elitami.

A k tomu to smeruje nie len vo Francúzsku, ale aj u nás, pretože všade sa postupuje presne podľa toho istého scenára. V každom národe totiž existujú judáši a zradcovia, ktorí presadzujú filozofiu, zámery a agendu elity. Títo ľudia sa nachádzajú v médiách, vo vysokej politike, v mimovládnych organizáciách, ako i všade tam, kde je možné ovplyvňovať povedomie národa, ktorý mentálne i reálne ženú do otroctva elít. Takáto je žiaľ situácia v Európe i na celom svete.

Čo však s tým? Ako sa tomu postaviť? Čím tomu zabrániť? Ako sa môžeme stať namiesto malých koliesok, poslušne sa krútiacich v súlade so zámermi oligarchie naopak zrnkami piesku, ktoré spôsobia škrípanie tohto rozbehnutého mechanizmu?

V prvom rade sa nesmieme nechať donekonečna mediálne manipulovať. Musíme si uvedomiť, že médiá fungujú na báze známej ľudovej múdrosti: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. To znamená, že je nesmierne naivným ten, kto sa domnieva, že médiá šíria pravdu.

Áno, šíria síce pravdu, ale iba pravdu ich vlastníkov! A práve títo vlastníci nás budú prostredníctvom svojich médií neustále poučovať o tom, čo je správne a čo nesprávne. O tom, ako treba žiť a aké hodnoty uznávať. Alebo o tom, kto je náš priateľ a kto nepriateľ.

Ak sa ale budeme rozhodovať a konať pod vplyvom takéhoto druhu informácií, neposlúži to v skutočnosti nám a nebude to dobré pre nás. Bude to dobré jedine pre elitu, snažiacu sa o to, aby naša životná filozofia, náš spôsob myslenia i naše vnímanie toho, čo je dobré a čo zlé dokonale vyhovovalo jej planom. A môžete si byť stopercentne istí, že tieto plány nie sú vôbec pozitívne, ani humanistické!

Pochopme už raz predsa konečne, že ten, kto sa dostane do mienkotvorných médií, komu dajú priestor, kto je nimi vyzdvihovaný a kto je nimi považovaný za osobnosť nemôže byť nikým iným, ako služobníkom bohatých a mocných, šíriacim ich názory a ich propagandu.

Pochopme už raz konečne, že ten, proti komu médiá broja, komu nemôžu prísť na meno, koho označujú za nepriateľa, nie je v skutočnosti nepriateľom našim, ale nepriateľom zámerov bohatých a mocných, ktorým hatí ich plány.

Koho teda médiá vyzdvihujú, ten je spravidla sluhom oligarchie, zrádzajúcim obyčajných ľudí i jednotlivé národy, z čoho samozrejme dobre finančne profituje.

Koho ale médiá zatracujú, práve ten je častokrát skutočným služobníkom ľudu, predstavujúcim nepríjemnú prekážku na ceste ich absolútneho ovládnutia elitou mocných.

Je však neuveriteľne zarážajúce, že ľudia sú stále ako hluchí a slepí! Že si dajú nahovoriť, že čierne je biele a biele je čierne! Že tisíckrát opakovanú manipulatívnu lož začnú považovať za pravdu! Že tisíckrát opakovanú absolútnu hlúposť začnú považovať za múdrosť! Že priateľa začnú považovať za nepriateľa a zradcu, ale skutočného škodcu naopak za dobrodinca. Že vraha považujú za vzor nevinnosti a nevinných za zločincov a vrahov.

Čo si zaslúžia ľudia za to, že sú tak povrchnými, že si toto všetko nechajú nahovoriť? Čo si zaslúžia ľudia, ktorí majú možnosť konfrontovať väčšinový a oficiálny mediálny názor s názorom alternatívnym, odhaľujúcim skutočné fakty, alebo minimálne nabádajúcim k vlastnému zamysleniu, ale oni túto možnosť vôbec nevyužijú?

Nezaslúžia si vari tieto nemysliace ovce práve to zotročenie, do ktorého sa ich snažia vmanipulovať médiá a politici, zapredaní elite? Nenesú práve títo povrchní a plytkí ľudkovia vo svojej samovražednej naivite vlastný diel zodpovednosti za to, že sú klamaní a že sa s nimi manipuluje?

Ak sa nespamätáme a neprehliadneme, že sa nás prostredníctvom mediálne zmanipulovanej reality snažia bohatí a mocní dotlačiť k absolútnej nadvláde nad našim osudom, naše precitnutie môže byť desivé! A oligarchia robí všetko možné preto, aby sme neprecitli, alebo precitli až potom, keď už bude neskoro. Keď už bude slučka na našom krku pevne zatiahnutá!

Preto sme celkovou atmosférou, nastolenou v spoločnosti neustále mravne a morálne zrážaní. Preto sú v nás podporované a živené všetky naše chyby a nedôstojné náklonnosti. Preto sú naše životy smerované iba do užívania si a do materialistickej honby za vecami. Preto sme zaplavovaní mediálnym balastom, vytvárajúcim z nás nesamostatné, nemysliace bytosti bez vlastného názoru a vlastného presvedčenia, a preto závislé na myšlienkach a názor iných. Na názoroch iných, ktorí nám budú usilovne nahovárať, ako veľmi nám chcú dobre a pritom nás v skutočnosti nemajú za nič a snažia sa iba o naše absolútne zotročenie.

Pokiaľ však ľudia zostanú povrchní a naivní natoľko, že si toto všetko nechajú nahovoriť, môže sa napokon stať, a systematicky to k tomu smeruje, že sa jedného dňa skutočne prebudia ako otroci s evidenčným číslom na implantovaných čipoch, úplne vydaní na milosť a nemilosť elite najbohatších. Potom sa ich však už nikto nebude pýtať na ich názor, aby učinil zadosť pokryteckej hre na demokraciu, ale spraví s nimi, čo len bude chcieť. A rozhodne to nebude nič dobrého! Lebo čo dobrého môžete čakať od tých, čo majú nad vami absolútnu moc, ale nemajú vôbec žiadne svedomie?

Prebuďme sa preto! Myslime a uvažujme! Viac využívajme svoje cítenie i svoje svedomie, ktoré sú nám mnohokrát schopné sprostredkovať oveľa hlbší pohľad na realitu, ako náš rozum. Rozum je totiž možné ľahko oklamať tým, že sa niekto hrá na dobráka, zatiaľ čo v skutočnosti chce iba zlo. Jedine prostredníctvom nášho cítenia však môžeme rozpoznať všetkých dravých vlkov, ktorí ku nám prichádzajú v rúchu baránka.

Skúmajme teda a už v nijakom prípade naivne neverme všetkému tomu, čo nám ako pravdu a jediný správny názor predkladajú súčasné, oficiálne médiá.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 10 Júl 2017 18:13

Nijaký zapadákov neexistuje!


To je ale zapadákov! To je ale nuda! Veď sa tu vôbec nedá kam ísť a niet čo robiť! Takto hovoria a uvažujú mnohí mladí ľudia na dedinách, alebo v malých mestečkách. Skutočný, pravý a plnohodnotný život je podľa nich iba vo veľkých mestách so všetkými ich možnosťami, zábavou a rozptýlením. A preto neraz natrvalo odchádzajú zo „zapadákova“ svojho rodiska, aby si užili svojho života tam, kde to naozaj žije.

A predsa je tento názor nesprávny, aj keď ide o názor väčšinový. Niežeby mladí ľudia nemali ísť do sveta, nemali niečo skúsiť a niečo zažiť, ale treba vedieť, že pravá plnohodnotnosť života je absolútne rovnako dosažiteľná z každého miesta na zemi, nech by sa na prvý pohľad javilo ako ten najzabudnutejší zapadákov.

A je zaujímavé, že práve z týchto takzvaných zapadákovov má človek neraz oveľa bližšie k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu, čo v jeho živote vôbec jestvuje. A síce k Bohu! K nemu je zo všetkých miest na zemi rovnako ďaleko! K nemu je zovšadiaľ rovnako blízko! V tomto smere niet nijakého rozdielu a znevýhodnenia. V tomto smere vládne absolútna spravodlivosť. V tomto smere neexistuje žiaden zapadákov.

Ba dokonca je to paradoxne skôr naopak, pretože dedinská starenka, ktorá ide do kostolíka, pretože koniec koncov okrem neho ani veľmi kde ísť nemá, táto starenka je omnoho bližšie k dosiahnutiu plnosti vlastného života, ako mladý človek vo veľkom meste s jeho najrozmanitejšími možnosťami užívania si a trávenia voľného času. Lebo budovanie vzťahu človeka k Bohu je v tichu vidieka, v jeho prirodzenej prostote akosi oveľa ľahšie a jednoduchšie, ako vo veľkých mestských aglomeráciách, kde túto základnú povinnosť každého vedomého tvora voči svojmu Tvorcovi prehlušuje šum vecí ľudských.

Veľkomestská koncentrácia ľudských prianí, túžob, ambícií, nálad, potrieb, názorov a ešte mnohých iných vecí totiž prekrýva tichú túžbu duše po Bohu. V hektickom kolotoči mestského života plného práce, kultúry, zábavy a užívania v mnohých prípadoch napokon zanikne a je v človeku udusené to najdôležitejšie, čo sa môže plne rozvinúť a rozkvitnúť len v tichu, v pokoji a v prirodzenej jednoduchosti bytia.

Všetko je teda úplne inak! A síce práve tak, ako sa o tom píše v Písme. To totiž, čo sa ľuďom javí ako veľké, atraktívne, výnimočne a zaujímavé je v skutočnosti malé a ničotné. A naopak to, čo sa im javí ako malé, ničotné a nezaujímavé je v skutočnosti veľké. A preto budú tiež prví poslednými a poslední prvými.

Lebo nie je náhoda, že práve na dedinách je oveľa viacej ľudí veriacich v Stvoriteľa, ako v mestách. A preto sú neraz práve mestá jedným veľkým duchovným zapadákovom, plným materializmu, karierizmu a čisto rozumových snáh, zatiaľ čo „zapadákovy“ dedín predstavujú prostredie, v ktorom si môže človek oveľa jednoduchšie vybudovať vzťah k Stvoriteľovi, na ktorom ako jedinom prednostne záleží.

A všimnime si ešte jednu vec, a síce starobu. Starobu, kedy sa mnohí ľudia dostanú na perifériu života a ich existencia sa obmedzí na pár metrov štvorcových. To sa mnohým, najmä mladším ľuďom môže javiť ako zúfalé. A predsa to zúfalé nie je, pretože aj na sklonku života nám stále zostáva na dosah to najpodstatnejšie a najdôležitejšie: možnosť budovania si vzťahu k Bohu! Možnosť približovania sa k Nemu, prostredníctvom poznávania jeho Vôle, jeho Zákonov a jeho plánov s človekom. Možnosť pochopenia pravého zmyslu bytia.

Veľká Spravodlivosť Najvyššieho dbala teda dôsledne na to, aby človek v každom veku, v každom spoločenskom postavení, každej vzdelanostnej úrovne a z každého miesta na zemi mal vždy rovnako ďaleko, alebo rovnako blízko k tomu najdôležitejšiemu a najpodstatnejšiemu. K Bohu! V tomto smere vládne dokonalá spravodlivosť! V tomto smere majú všetci rovnakú príležitosť! Príležitosť k nájdeniu a poznaniu zmyslu svojho bytia, ktorý je spojený s realitou existencie Stvoriteľa so všetkými dôsledkami, ktoré z toho pre nás vyplývajú.

Tento pravý zmysel bytia je však na míle vzdialený od toho, čo ľudia v súčasnosti považujú za prioritné a dominantné. Kvôli čomu premrhajú celý svoj pozemský život na ničotnosti. Na ničotnosti síce zdanlivo veľké a hodnotné v očiach ľudských, ale nesmierne malé, ba až smiešne malicherné v očiach Pána.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 17 Júl 2017 17:40

Iný, nový, oveľa drsnejší pohľad na podstatu Stvoriteľa


Existujú obdobia v roku, ako napríklad Vianoce, alebo Veľká Noc, kedy sa v Európe, ako nejaký archaický pozostatok jej kresťanskej minulosti zvykne oveľa intenzívnejšie vyslovovať slovné spojenie: Božia Láska. A táto Láska vraj miluje absolútne všetkých bez rozdielu, čím v pohodlných a konzumných ľuďoch dneška vytvára ilúziu akejsi neobmedzenej láskyplnosti, prúdiacej ku ním od Stvoriteľa.

S týmto upokojujúcim vedomím sa potom ďalej oddávajú všetkým svojim prianiam, žiadostiam a chúťkam, podvedome sa spoliehajúc na istotu veľkej, všetko odpúšťajúcej Lásky Najvyššieho.

Slepé a bláznivé je ľudstvo, ktoré chce vidieť Pána iba takého, ako mu to vyhovuje a nie takého, aký v skutočnosti je. Lebo skutočnosť je úplne iná a vôbec nevyvoláva blaženú pohodu a istotu ochraňujúcej lásky, ale naopak, zimomriavky a oprávnenú úzkosť. A táto skutočná realita, v celej jej nekompromisnej tvrdosti zanedlho dopadne v plnej miere na pokrytecké ľudstvo.

Práva vznikajú totiž len tam, kde sa plnia povinnosti!

Každá bytosť vo stvorení, teda aj človek má právo na Lásku Najvyššieho, ale len vtedy, ak si on sám plní svoju vlastnú povinnosť lásky k Nemu! A to tým, že sa snaží poznávať jeho Vôľu a túto Vôľu sa usiluje aplikovať do svojho každodenného života.

Kto takto miluje Pána, môže celkom určite počítať s jeho Láskou! Kto sa však o Pána nezaujíma a absolútne ho ignoruje, ten naopak musí počítať s jeho Spravodlivosťou!

Náš bezbožný, hmotársky a poživačný svet teda darmo dúfa v Božiu Lásku, pretože práve kvôli svojej bezbožnosti, kvôli svojmu hmotárstvu a kvôli svojej tupej a prázdnej poživačnosti bude mať onedlho čo do činenia s Božou Spravodlivosťou!

Spravodlivosť Najvyššieho, o ktorej ľudstvo nechce nič vedieť sa nad ním týči ako mohutný, ľadový skalný masív, pričom z jeho vrcholu už počuť hukot padajúcej lavíny. A rútiaca sa lavína spravodlivých spätných účinkov dokonalých a neotrasiteľných zákonov Božích onedlho tragicky dopadne na nás i na celú našu planétu.

Potom ľudia, oddávajúci sa svojim vlastným ilúziám náhle na vlastnej koži okúsia všetky dôsledky svojej bezbožnosti, svojho hmotárstva a svojej tupej poživačnosti. Na vlastnej koži okúsia dôsledky a ochutnajú zhnité, skazené ovocie svojho sebectva, chamtivosti, egoizmu, závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu, klamstva, nečistoty, zvrhlosti, povrchnosti, plytkosti myslenia, duševnej prázdnoty a mnohých iných podobných vlastností, tak vzdialených od Vôle Pána. Od Vôle Pána, ktorá nás predsa vždy nabádala iba k dobru, spravodlivosti, ľudskosti, ohľaduplnosti, ušľachtilosti, čistote a láske k blížnemu.

Tento svet sa však každodenne vysmieva Vôli Najvyššieho a jeho požiadavkám voči ľuďom. Tento svet vôbec nemiluje Pána a predsa sa drzo odvažuje počítať s jeho Láskou. Ale v tom sa prepočítal, pretože sa mu ako konečnej odpovedi dostane niečoho úplne iného! Dostane sa mu neúprosnej a neoblomnej Spravodlivosti, v ktorej spätných účinkoch zožne zodpovedajúcu žatvu svojej vlastnej sejby. Zožne ovocie svojho vlastného sebectva, chamtivosti, egoizmu, závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu, klamstva, nečistoty, zvrhlosti, povrchnosti, plytkosti myslenia, duševnej prázdnoty a ignorovania Vôle Stvoriteľa.

Za to, že sme kedysi pribili na kríž Lásku a svojou neláskou a bezohľadnosťou k iným ľuďom ju na kríž pribíjame každodenne, pribije teraz na kríž nás Spravodlivosť Najvyššieho!

Za to, že sme kedysi dohnali Lásku na cestu utrpenia a svojou neláskou k ľuďom spôsobujeme každodenne utrpenie iným nás poženie Spravodlivosť Najvyššieho na našu vlastnú, osobnú Golgotu.

Za to, že sme kedysi opľúvali a vysmievali sa z Lásky a vysmievame sa z nej dodnes, pretože vo svojom každodennom živote absolútne nezohľadňujeme jej ponaučenia, za to na nás dopadne drvivý úder Spravodlivosti Božej, po ktorom sa už mnohí nikdy nespamätajú.

Sme blázni a pokrytci, pretože čím viac sme sa vnútorne, ale i navonok vo svojich životoch vzďaľovali od Lásky Najvyššieho, tým viac sme chceli vnímať Stvoriteľa len ako Lásku. Nad obyvateľstvom planéty Zem však buráca drsný hlas. Volá smerom k Zemi a k ľudstvu:

„Amen, amen hovorím vám, čas Lásky pominul a nastáva čas Spravodlivosti! Preto každý, kto sa neuchýlil pod ochranné krídla Božej Lásky, bude zasiahnutý ostrím meča Božej Spravodlivosti!

Lebo kto nehľadal Lásku, ten nájde Spravodlivosť! Kto neprosil o Lásku, tomu sa dostane Spravodlivosti! A pred tým, kto nebúšil na bránu Lásky sa otvorí brána Spravodlivosti!

Áno, bude to všetko tak, ako kedysi predpovedal Kristus, ktorý dobre poznal ľudí. A oni sa v tomto smere vôbec nezmenili. Keď ho totiž viedli na Golgotu a mnohé ženy nad ním plakali riekol: „Neplačte nado mnou, ale nad sebou a svojimi deťmi. Lebo ak sa toto deje so zelenou ratolesťou (Božej Lásky), čo sa bude diať so suchými?“

Čo sa bude diať s jednotlivcami a s celým pozemským ľudstvom, v ktorom niet Lásky k Bohu? V ktorom niet lásky k poznávaniu a plneniu jeho Vôle? Ani lásky k blížnym?

Čo sa bude diať jednotlivcom a pozemskému ľudstvu, plnému sebectva, chamtivosti, egoizmu, závisti, nenávisti, bezohľadnosti, podvodu, klamstva, nečistoty, zvrhlosti, povrchnosti, plytkosti myslenia a duševnej prázdnoty?

Nehodní ľudia! Nie Láska Pána všetkých svetov sa vznáša nad nami! Nad našimi hlavami sa blýska meč Spravodlivosti veľkého, vševládneho Boha, napriahnutý k úderu! Pripravený k úderu, pretože sme opovrhli a stále opovrhujeme jeho Láskou!

Kto obstojí? Kto sa zachráni? Kto unikne záhube? Iba ten, kto dnes, v čase očakávania oprávneného úderu oceľového meča Spravodlivosti Božej v sebe ešte urýchlene dokáže vzbudiť lásku k Pánovi všetkých svetov. Lásku k jeho Vôli! Lásku k dobru! Lásku k čistote, spravodlivosti a všetkým ostatným vysokým a vznešeným cnostiam! A samozrejme, v neposlednej miere lásku k blížnemu!

Kto to ale nedokáže, alebo to prejde iba s posmechom, tak príznačným pre ľudí dnešnej doby, ten je už teraz stratený!

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 24 Júl 2017 17:26

Čím odrádza chovanie kresťanov od kresťanstva?


Skúsme sa na chvíľu vžiť do postavenia človeka, pokúšajúceho sa zorientovať v súčasnej nepriehľadnej spleti rôznych duchovných smerov a učení. Do postavenia človeka, ktorý sa v zmesi toho všetkého snaží nájsť to pravé. Ak bude mať šťastie, po mnohých peripetiách napokon narazí na kresťanstvo a jeho hodnoty. Pozná ho, ako vrchol všetkých duchovných snáh a začne so záujmom skúmať základy tohto, pre neho úplne nového učenia.

V prvom rade veľmi rýchlo pochopí, že k základným pilierom kresťanstva prináleží Desatoro prikázaní. V nich je stručne vyjadrené to najpodstatnejšieho, o čo má človek usilovať a akým má byť, aby kráčal duchovne nahor.

Ale žiaľ, veľmi sklamaný a zarazený musí zostať každý vážne hľadajúci z nepochopiteľného správania ľudí, nazývajúcich sa kresťanmi práve vo vzťahu k tomu, čo vyžadujú prikázania. Celkom konkrétne trebárs hneď to druhé, ktoré nabáda k úcte k menu Pána. Ktoré upozorňuje, že toto meno nemá byť v nijakom prípade brané nadarmo.

V najostrejšom protiklade s požiadavkou úcty k menu Pána, jasne definovanej v druhom prikázaní je však toto meno vyslovované jeho „prívržencami“ aj stokrát za deň. A to pri najbanálnejších príležitostiach, pričom mnohí si už dokonca ani neuvedomujú svoje nesprávne jednanie a považujú ho len za akúsi bezvýznamnú malichernosť.

Vážne duchovne hľadajúci, nezaujato pozorujúci reálny stav vecí však musí zostať v značných rozpakoch nad neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou stúpencov kresťanských náuk voči požiadavkám ich Pána. Nutne si musí položiť otázku: má pre týchto ľudí ich viera vôbec nejakú vážnosť? Má pre nich nejakú cenu?

Veď ak sa vo svojej ľahkomyseľnosti mnohokrát za deň previnia voči jednému z prvých prikázaní, ktorého zachovávanie ani nevyžaduje až takú veľkú námahu, iba dať si trochu pozor na ústa, ako vážne a dôsledne budú brať všetky ostatné? Veď predsa z ich ľahkomyseľného vzťahu k jednému z nich sa dá ľahko odvodiť prístup a vzťah ku všetkým ostatným.

Takéto jednanie veriacich však až príliš jednoznačne svedčí o povrchnom prístupe k vlastnej viere a o nezáujme prenikať hlbšie do jej podstaty. Chýba vážnejšie osobné úsilie vo veciach viery a preto všetko zostáva iba na povrchu. Navonok sa teda síce ľudia formálne hlásia ku kresťanstvu, avšak vnútorne tomu chýba život. Chýba tomu hlbší záujem, hlbšia vážnosť a samostatnejší prístup, bez ktorého nemožno dospieť k vlastnému, živému presvedčeniu.

A ak si náš zmienený, duchovne hľadajúci bude ešte detailnejšie všímať správanie kresťanov, s veľkým prekvapením zistí, že aj napriek dennodenne sa opakujúcim previneniam proti základným pilierom vlastnej náuky zostávajú neochvejne presvedčení o istote svojho spasenia. Je však otázne, odkiaľ čerpajú svoju istotu, že vojdú do kráľovstva svojho Pána, ak nikdy nerešpektovali ním stanovenú povinnosť mať v náležitej úcte jeho meno. Veď predsa na nutnosť brať túto vec naozaj vážne boli upozornení i druhou vetou Otčenáša. Ňou svojmu Pánovi sľubujú: Posväť sa meno tvoje!

Jeho meno by teda malo byť pre nich sväté. Malo by byť vyslovované iba s najväčšou vrúcnosťou a úctou. Trebárs ako za čias Mojžiša, kedy mohlo byť vyslovené iba raz za rok a ľud, zúčastnený na pobožnosti padol v tej chvíli na kolená.

Prečo sa s týmto, vo všetkých kresťanských cirkvách tak veľmi rozšíreným nešvárom laxného prístupu k druhému prikázaniu neurobil doteraz poriadok? Môžu potom veriaci skutočne stáť pevne vo svojej viere, ak im unikajú tie najelementárnejšie veci? A je nakoniec celé kresťanstvo naozaj pevné, keď sa jeden z jeho základných kameňov úcty k menu Najvyššieho tak povážlivo kýva? A nemali by snáď duchovní pastieri, kazatelia a správcovia najrozličnejších kresťanských cirkví ísť v tomto smere príkladom? Nemali by sami oveľa úzkostlivejšie zvažovať, či veľkosť a vznešenosť mena Pána skutočne zodpovedá situácii, v ktorej sa ho hodlajú vysloviť? Jeho časté a neuvážené opakovanie, hoci aj v kostoloch totiž prispieva k jeho zovšedneniu a ku skĺznutiu medzi bežné, každodenné slová.

„Posväť sa meno tvoje!“ - znamená predsa povinnosť precítiť, či je daná chvíľa naozaj hodná k vysloveniu jedného z najvznešenejších pojmov, aké vôbec existujú. Aký smú ľudské ústa vôbec vysloviť! Platí to pre každého bez výnimky, ale dvojnásobne pre kňazov všetkých cirkví. Lebo nakoniec ani postavenie v cirkevnej hierarchii nemôže nikoho uchrániť pred prekračovaním druhého prikázania. Práve naopak! Kto viac dostal, od toho sa bude i viac požadovať.

A mimochodom, v evanjeliách môžeme tiež čítať: „Kto pozná moje Slovo, ale nekoná podľa neho, lepšie by mu bolo, keby ho vôbec nepoznal.“

To znamená, že tí, ktorí poznali znenie druhého prikázania a svojim vyslovovaním modlitby Otčenáš zároveň sľubovali zachovávanie posvätnej úcty voči menu Najvyššieho, títo nemôžu čakať nijaké ospravedlnenie, pretože svojim povrchným prístupom ho vedome strhávali medzi obyčajné, banálne pojmy. A to už ani nehovoriac o nadávaní a zlorečení! Nie je možné, aby za toto všetko neniesli svoj diel zodpovednosti.

Ale je tu ešte druhá smutná vec. A síce, že takéto pokrytecké chovanie musí mať neblahý, či dokonca až odstrašujúci vplyv na všetkých duchovne hľadajúcich, ktorí sa snažia urobiť si obraz o kresťanstve a kresťanoch. Títo ľudia totiž na základe jednoduchého pozorovania musia vidieť ostrý rozpor medzi základnými piliermi kresťanského učenia a bežným životom ľudí, hlásiacich sa ku kresťanstvu.

A citlivý, vnímavý človek, vidiaci toto všetko môže nakoniec cúvnuť. Farizejské správanie stúpencov ho totiž odradí od učenia, ktoré by pri jeho správnom pochopení a uplatňovaní muselo nevyhnutne priniesť obrovské množstvo pozitívnych zmien v jeho osobnom živote. A to je potom obrovská škoda.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 01 Aug 2017 17:14

Spopolniť alebo pochovať? Čo plánujete?


Ľudia asi veľmi neuvažujú nad tým, akým spôsobom bude naložené s ich fyzickým telom po ich smrti. Veď napokon, potom im to môže byť jedno, pretože podľa ich názoru už nebudú aj tak nič cítiť. Omyl! Zásadný a osudný! Ide o omyl, spôsobený našim bezduchým materializmom, ktorý žiaľ prinesie mnohým ľuďom obrovské utrpenie.

Kto je materialistom a myslí si, že po smrti už nič nie je, ten nemusí ďalej čítať. Ten nech vo svojej nevedomosti pokojne kráča v ústrety osudu, aký by sme nepriali ani svojim najväčším nepriateľom.

Nasledovné riadky sú určené iba tým, ktorí akceptujú duchovný rozmer bytia, alebo sú týmto skutočnostiam aspoň čiastočne otvorení. Tí totiž vedia, alebo prinajmenšom nevylučujú, že naše bytie pokračuje aj ďalej po fyzickej smrti.

Smrťou naša duša totiž iba opustí fyzickú schránku a vydá sa na cestu svojho ďalšieho duchovného dozrievania. Dozrievania v nadobúdaní ušľachtilosti a vznešených cností, aby raz, ako duchovne úplne zrelá mohla vstúpiť do večnej ríše ducha, totožnej s kráľovstvom nebeským. Lebo do nádhery večného bytia kráľovstva nebeského môžu vstúpiť iba bytosti dobré, spravodlivé, čisté a ušľachtilé. Bytosti znalé Vôle Stvoriteľa a zohľadňujúce ju vo svojich životoch.

V skutočnosti je totiž práve toto zmyslom celého nášho bytia, i keď väčšina ľudí má samozrejme úplne iné predstavy. A to hlavne predstavy hmotné a materiálne, pri ktorých sa vo väčšine prípadov vôbec neberie ohľad na nejaké cnosti. Alebo sa berie ohľad iba minimálny. Rozhodujúce sú predovšetkým hmotné výhody a hmotný prospech, čo má nevyhnutne za následok, že ľudia nie sú duchovne príliš rozvinutí.

Čo sa však s nimi stane bezprostredne po ich smrti? Keď zomrú, ich duša zostane naviazaná na hmotné, pretože nič iného nepoznala. No a nevyhnutnou podmienkou pre život v hmotnosti je fyzické telo. Duša sa preto stále zdržuje v blízkosti svojho hmotného tela, i keď je už mŕtve. Je s ním pevne spojená a je naň naviazaná. Nedokáže sa od neho odpútať a vzlietnuť k výšinám Ducha na krídlach svojich cností, o ktoré nikdy nedbala, ktoré nikdy nerozvíjala a preto ich ani nikdy nenadobudla.

So svojim mŕtvym fyzickým telom zostáva preto stále úzko spojená. Neodvažuje sa toto spojenie ukončiť. Ani jej to len nepríde na um. Netuší, že má vzlietnuť k výšinám, ako by to musela urobiť každá zrelá ľudská duša, pretože ju to tam úplne prirodzene ťahá. Ťahá ju ku kráľovstvu nebeskému, k Svetlu a k Bohu.

Keďže ale nezrelá ľudská duša vyšší duchovný rozmer nikdy neakceptovala, nikdy nerozvíjala ušľachtilé cnosti a vždy preferovala iba to hmotné, kŕčovito ľpie na svojom mŕtvom tele. A práve prostredníctvom svojho intenzívneho spojenia pociťuje a spolu prežíva všetko, čo sa s jej fyzickým telom deje.

A to v prvom rade znamená, že veľmi ťažko a bolestne prežíva vlastný smrteľný zápas, pretože stále vnútorne veľmi silno ľpie na pozemskom živote. Preto býva zomieranie takýchto ľudí plné utrpenia. Ako telesného, tak i duševného.

V druhom rade to znamená, že ak bola po smrti z nejakých dôvodov nariadená pitva, takáto duša, kŕčovito upnutá iba na hmotné opäť veľmi bolestne spolu prežíva realitu pitvy. A to približne tak, akoby nás niekto rezal za živa.

No a za tretie, ak vzápätí potom nasleduje spopolnenie, nezrelá duša, ešte neuvoľnená a neodpútaná od vlastného tela opäť bolestne prežíva proces spopolnenia asi tak, akoby nás niekto upaľoval za živa. Je skutočne desivé, koľko neuveriteľnej bolesti musí bezprostredne po svojej smrti podstúpiť človek duchovne nevedomý a duchovne nezrelý.

Ak by totiž boli ľudia duchovne vedomejší a zrelší, mohli by sa všetkému tomuto zbytočnému utrpeniu veľmi ľahko vyhnúť.

Mohli by sa vyhnúť ťažkému smrteľnému zápasu, pretože na základe poznania, že život kontinuálne pokračuje aj po fyzickej smrti nebudú kŕčovito ľpieť na svojom zomierajúcom tele, ale jednoducho príjmu fakt, že v prirodzenom behu vecí nastal čas opustiť svoju fyzickú schránku a vydať sa na ďalšiu púť k výšinám Ducha.

Takýto zrelý duchovný postoj môže potom spôsobiť, že duša stojí vnútorne odpútaná vedľa svojho zomierajúceho tela a necíti jeho smrteľný zápas. Jej zrak sa už totiž začína upierať k Svetlu Ducha, ktoré jasne vníma a ktoré ju neodolateľne priťahuje. A to teda reálne znamená, že vznášajúc sa k výšinám, ponecháva hmotné telo svojmu osudu, pretože už je to len čosi neživé, čo doslúžilo a splnilo svoje poslanie.

Spopolniť, alebo pochovať? Čo je teda lepšie?

Vzhľadom k všeobecne veľmi nízkej duchovnej zrelosti obyvateľstva a vzhľadom k ich materialistickej orientácii, ktorú považujú za to najpodstatnejšie je pre nich tisíckrát lepšie dať sa pochovať, ako spopolniť, pretože pri klasickom pochovaní má nezrelá ľudská duša dostatok času na to, aby začala postupne chápať realitu. Aby sa začala postupne odpútavať od svojho rozkladajúceho sa tela a akceptovaním novej reality bytia, ktorú dovtedy nechcela nikdy pripustiť začala postupne a pomaličky kráčať nahor.

Tento text môže byť pomocou pre všetkých, ktorí sú, alebo budú postavení pred realitu smrti svojich blízkych, alebo pred realitu smrti seba samého. Má to byť určitá informácia o tom, aké deje prebiehajú bezprostredne po našej fyzickej smrti a ako sa máme v danej situácii správne zachovať.

Na každom z nás osobne záleží, ako sa k týmto skutočnostiam postaví. Či sa ich rozhodne akceptovať, alebo ignorovať. Každopádne však všetky dôsledky svojho rozhodnutia ponesie jedine on sám, alebo prípadne jeho najbližší, o ktorých osude bude v tomto smere rozhodovať.

Je teda naozaj iba čisto na nás, či sa rozhodneme akceptovať vyššie spomínané duchovné zákonitosti a tým sa vyhnúť obrovskému utrpeniu, alebo sa naopak všetko rozhodneme ignorovať a toto utrpenie podstúpiť.

To však, čo je úplne najdôležitejším je poznanie, že ochrany a pomoci sa v tomto univerze dostane jedine tomu človeku, ktorý sa už teraz, vo svojom súčasnom pozemskom živote snaží vedome rozvíjať všetky vysoké a ušľachtilé cnosti. Ktorý sa snaží rozvíjať spravodlivosť, dobro a ušľachtilosť. Ktorý sa usiluje o čistotu svojich myšlienok. Ktorý sa snaží o poznanie Vôle Stvoriteľa a o jej akceptovanie vo svojom vlastnom živote. Ktorý vzhliada ku kráľovstvu nebeskému a k jeho hodnotám. Ktorý vzhliada k Svetlu a k Bohu.

Jedine takýto človek sa nemusí báť ničoho. Ani vo svojom súčasnom pozemskom živote, ani v hodine vlastnej smrti, ani vo svojom ďalšom, nasledujúcom bytí po smrti.

Avšak žiaľ na človeka, toto všetko ignorujúceho budú musieť jeho vlastnou vinou dopadnúť hrôzy, o akých sa mu nesnívalo ani len v tých najhorších snoch.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 08 Aug 2017 18:42

Menejcennosť Slovanov z hľadiska anglosasko pangermánskej nadradenosti


Existujú veci, ktoré podvedome tušíte až do chvíle, kedy sa stretnete s ich jasnou verbálnou formuláciu. Presne takto som sa nedávno stretol s názorom istého mladého človeka, ktorý pracoval v troch západných krajinách a tvrdil, že všade cítil určitú nadradenosť voči nám. Voči Slovanom z východnej Európy. Dá sa samozrejme namietnuť, že ide iba o názor čisto subjektívny, avšak ako pádny protiargument voči všetkým potencionálnym obhajcom západu by som predostrel voľne pretlmočené, mimoriadne silné posolstvo slovenského filozofa histórie Viktora Timuru:

Viac sa dozviete na:
class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/1708/menejcennost-slovanov-z-hladiska-anglosasko-pangermanskej-nadradenosti">http://kusvetlu.blog.cz/1708/menejcenno ... dradenosti
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 14 Aug 2017 17:04

Neuveriteľná je spravodlivosť Stvoriteľa


Táto jeho spravodlivosť spočíva v tom, že dosiahnutie toho najvyššieho a najvznešenejšieho, čo v ľudskom živote vôbec jestvuje je prístupné každému z nás absolútne rovnako. Každý z nás môže totiž dosiahnuť spojenia so Svetlom svojho Pána a Vládcu. Každý z nás má k tomu všetky predpoklady. Každý z nás je schopný získať prostredníctvom vlastného prežitia neotrasiteľné presvedčenie o jeho súcnosti.

Nezáleží na rase, na náboženstve, na sociálnom postavení, na výške vzdelanosti, ani na rozsahu rozumovo intelektuálnych schopností. Veľká Spravodlivosť Najvyššieho všetko dokonale zariadila tak, že v tomto smere nie sú ľudia limitovaní ničím. Že v tomto smere sú absolútne rovnoprávni a niet ničoho, čo by niekoho zvýhodňovalo a iného zase znevýhodňovalo.

Vezmime si trebárs fakt, že každý z nás má iné rozumovo intelektuálne schopnosti. Náš intelekt je merateľný prostredníctvom testov IQ. Z rozdielnej úrovne rozumovej inteligencie, od nadpriemernej až po podpriemernú by sa mohlo na prvý pohľad celkom oprávnene zdať, že intelektuálne zdatnejší budú mať oveľa lepšie predpoklady k nadviazaniu spojenia so Svetlom Stvoriteľa, ako intelektuálne menej zdatní. Že tí prví sú na tom oveľa lepšie, ako tí druhí. Ale bolo by to spravodlivé?

Spravodlivá všemúdrosť Najvyššieho však všetko zariadila tak, aby sme si, ako už bolo povedané, v tom najdôležitejšom, čo v našom živote na zemi jestvuje boli všetci absolútne rovní.

V čom ale spočíva oná báza rovnosti? Kde ju hľadať? Čo majú spoločné ľudia každej rasy, každého náboženstva, každého sociálneho postavenia, každej úrovne vzdelanosti a každého rozsahu rozumovo intelektuálnych schopností?

No predsa cit! No predsa svoje citové prežívanie! Toto je u všetkých ľudí navlas rovnaké, bez ohľadu na čokoľvek. Ba dokonca je možné povedať, že sila citového prežívania zostáva konštantnou a nezmenenou i u ľudí s mentálnym postihnutím.

No a práve cit, práve schopnosť ľudského citového prežívania je onou základnou a absolútne spravodlivou platformou, z ktorej je nájdenie spojenia so Svetlom Stvoriteľa dostupné každému človeku úplne rovnako.

Reálny dôkaz toho, že je to práve takto a nie inak nájdeme napríklad v Kristovom výbere svojich učeníkov. Nevyberal si ich totiž spomedzi zákonníkov a farizejov, čiže ľudí učených a intelektuálne zdatných, ale spomedzi obyčajných a prostých ľudí. Tí síce nemali tak vycibrené intelektuálne schopnosti, ale mali v sebe stále živú schopnosť cítenia a vyciťovania. Mali teda v sebe živé to najdôležitejšie, čo je potrebné pre hľadanie a nájdenie spojenia so Stvoriteľom.

Kristov výber učeníkov, ako i neustále a trvalé nepriateľstvo farizejov a zákonníkov voči jeho osobe však zároveň poukazujú na inú, veľmi dôležitú skutočnosť. A síce na to, že ak človek precení svoje vlastné, intelektuálno rozumové schopnosti a tieto v sebe, čiže vo svojom vnútri postaví na oveľa vyššie miesto, ako svoju schopnosť citového prežívania, môže sa mu stať, že nedokáže správne vnímať realitu. Že sa v nadhodnotení vlastného rozumu, ktorý mu zastrie jeho schopnosť cítenia nakoniec stane odporcom a nepriateľom Stvoriteľa. A to všetko len preto, že sa rozhodol vnútorne spoliehať viac na svoj rozum, ako na svoj cit.

Nesmierne veľkou je teda Spravodlivosť Najvyššieho, ktorá ponúka každému z ľudí prostredníctvom citového prežívania rovnakú šancu, aby k Nemu našiel cestu. A ak začneme domýšľať túto zásadnú skutočnosť do hĺbky, odkryje sa nám množstvo doposiaľ nepoznaných súvislostí.

Ako prvé si uvedomíme, že naše cítenie, naše citové prežívanie sa musí stať najvyššou autoritou našej osobnosti, ktorej podnetom by sme mali podriadiť celý svoj život. Pochopíme, že ľudská bytosť má byť podľa určenia Stvoriteľa bytosťou citu. Že to citové v nás má stáť na najvyššom mieste a podľa neho sa máme rozhodovať.

Musíme sa podľa neho rozhodovať ak chceme, aby sme sa rozhodovali správne. To rozumovo intelektuálne v sebe máme preto postaviť až na druhé miesto, čo znamená, že svoj rozum musíme podriadiť citu, pretože iba takýmto spôsobom môžeme kráčať vlastným životom správne. Iba takýmto spôsobom sme totiž schopní dať životu morálny rozmer.

Ak ale dopustíme, aby sa to rozumovo intelektuálne v nás dostalo na prvé miesto a stalo sa určujúcim v našom rozhodovaní, vzdialime sa od Stvoriteľa a jeho Vôle a staneme sa dokonca jeho odporcami a nepriateľmi podobne, ako sa to kedysi prihodilo zákonníkom a farizejom.

Každý človek a každá spoločnosť, ktorá postaví to rozumovo intelektuálne na prvé miesto sa musí postupne vzďaľovať od Stvoriteľa a smerovať do nešťastia. Lebo odvrátenie sa od citu a postavenie rozumu na prvé miesto je už samo o sebe nešťastím, ktoré na seba začne nevyhnutne nabaľovať čoraz väčšie chyby a omyly, smerujúce od jedného nešťastia k druhému.

Nešťastným, nenaplneným, nespokojným a vnútorne rozorvaným sa potom stáva každý človek i každá spoločnosť, ktorá odsunula cit z jeho vedúceho postavenia a nahradila ho vyzdvihovaním pragmatického rozumu a intelektualizmu.

V tomto tkvie nešťastie a tragédia každého človeka a práve v tomto sa tiež skrýva nešťastie a tragédia súčasného spoločenského, politického a ekonomického diania. Obyvateľstvo našej planéty sa riadi rozumom a racionalitou, kladúc ich nad cit a tým pádom nad mravnosť a morálku, čo nevyhnutne spôsobuje mnohé osobné nešťastia a zároveň vedie do nešťastia i celý svet.

Cesta k náprave vecí ľudských je cestou obnovenia stratenej dôvery vo vlastné cítenie. Dôvery vo vlastné cítenie, ktoré podľa Vôle Stvoriteľa má stáť v človeku na prvom mieste a ním sa má vo všetkom riadiť. Lebo jedine v cítení a jedine citom sme schopní dosiahnuť blízkosti Božej. Lebo jedine v našom cítení máme tiež schopnosť rozpoznať, čo je naozaj dobré a správne a čo naopak zlé. Lebo jedine prostredníctvom svojho citu môže nájsť jednotlivec, ako i celé ľudstvo cestu k skutočnému mieru, šťastiu a harmónii.

Kto je schopný pochopiť túto prevratnú zákonitosť, nech začne oveľa viac dbať na to, čo mu hovorí jeho cit. Ak naň dá a bude sa snažiť kráčať jeho cestami, táto jediná vec mu okamžite veľmi pozitívnym spôsobom ovplyvní a zmení celý jeho život.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 21 Aug 2017 17:06

Otvorená konfrontácia s negatívnym názorom čitateľa


„Vážený pán bloger. Patrím k ľuďom s duchovným zameraním, ale mnohé Vaše príspevky vnímam ako samú negáciu. Preto Vaše jednostranné názory („čo je zlé“) väčšinou už ani nečítam. Avšak nedávno som to opäť skúsil … a tá energia, ktorá z toho vychádza je len negatívnou reakciou na to, čo práve je ... čo asi ťažko niekomu pomôže. Vaše pohľady postrádajú zameranie pozornosti na to, čo pomáha a čo by sa mohlo urobiť pre zlepšenie situácie.“

Odpoveď: Žiaľ, Vaše slová vnímam ako krivé obvinenie. Zdá sa mi totiž, akoby ste moje texty vôbec nečítali a ak ich aj čítate, ste v nich schopný vidieť iba veci negatívne.

Ja osobne však všetky svoje články píšem stále podľa toho istého scenára. Na začiatku uvediem určitý negatívny spoločenský, duchovný, osobnostný, alebo iný jav. Alebo len trebárs nejaký omyl, či nesprávny výklad, pričom v závere sa vždy snažím ukázať, aké je riešenie daného problému a kadiaľ vedie správna cesta v súlade so zákonitosťami nášho univerza a teda v súlade s Vôľu Najvyššieho.

Negativita v mojich textoch nie je teda nikdy samoúčelná. Je to vždy popis reálnej situácie, v akej sa ľudia okolo nás nachádzajú, spojený s hľadaním konkrétnych ciest k náprave.

Samozrejme, že viem o názore mnohých duchovných ľudí, ktorí tvrdia, že negativitu okolo nás si nemáme vôbec všímať, aby sme ju tým neposilňovali. Máme ju preto jednoducho ignorovať a zamerať sa predovšetkým na náš osobný duchovný rast a na dobro a pozitivitu, ktoré chceme dosiahnuť.

Na tomto názore bude čosi pravdy, ale určite nepredstavuje pravdu celú. Mne osobne to totiž pripadá ako reakcia pštrosa, dúfajúceho, že ak strčí hlavu pred zlom do piesku, prestane existovať.

V súčasnosti však jestvuje obrovské množstvo zla, maskovaného ako dobro, ktorému ľudia naivne podliehajú žijúc v omyle, že kráčajú cestami dobra. Aj zlo sa predsa vyvíja a dnes už častokrát nie je vôbec také prvoplánové, ako kedysi. Dnes sa rafinovane skrýva pod maskou dobra, ušľachtilosti, vznešených ideálov a duchovnosti.

Vlci k nám neprichádzajú ako vlci, ale všetci sú dokonale maskovaní v rúchu baránka. A milióny ľudí vo svojej naivite podliehajú, sú manipulovaní a dokonca nevedome slúžia zlu, skrývajúcemu sa pod maskou dobra. Milióny ľudí podliehajú temnote, skrývajúcej sa za masku ušľachtilej duchovnosti. Milióny ľudí podliehajú premysleným manipuláciám vlkov, skrývajúcich sa v rúchu baránka.

Nevšímať si zlo, ignorovať ho a zamerať sa iba na dobro však reálne znamená ponechať v rukách temnoty bez pomoci tisíce dobrosrdečných, ale naivných ľudí, ktorí ňou budú strhávaní k duchovnému zatrateniu. Mne osobne sa zdá byť preto nanajvýš nepochopiteľné, že je možné niekoho obviňovať z negativity, keď sa snaží týmto oklamaným otvoriť oči, aby poznali, v akej situácii sa nachádzajú a aby z nej našli východisko. Nerobiť to by bolo podľa mňa zločinom!

Veď si napríklad len uvedomme, že ak niekto vážne ochorie, musí často podstúpiť veľmi bolestný zákrok, aby sa mu mohlo pomôcť. Musí byť jednoducho neraz konfrontovaný so stresujúcim a negatívnym zážitkom, spojeným s bolesťou, pretože v danej chvíli pre neho niet inej cesty k uzdraveniu.

Alebo iný príklad, a síce rozprávky našich predkov. V nich sa predsa tiež nachádza množstvo negativity. Ide v nich takmer vždy o boj dobra so zlom, kedy na začiatku víťazí zlo a na konci napokon zvíťazí dobro.

Alebo iný príklad z oblasti duchovna. Prostredníctvom neho pochopíme, prečo majú mnohí duchovní ľudia tendenciu ignorovať negativitu okolo nás a nezaoberať sa ňou, ako niečím pre nich neprijateľným.

Tento názor vznikol z jednostranného vnímania Stvoriteľa ako Lásky. Ale on nie je iba Láska! Je zároveň i Spravodlivosť! Spravodlivosť prísna, neoblomná a neústupčivá!

Veľa ľudí chce však Stvoriteľa vnímať len ako Lásku. Ak sa ale poukazuje na jeho Spravodlivosť a na mnohé, neraz tvrdé prejavy tejto Spravodlivosti v konkrétnych prípadoch každodenného života, vnímajú to ako čosi cudzorodé. Ako čosi negatívne, čo sa nezhoduje s ich pozitívnou predstavu Stvoriteľa.

Napokon i Ježiša samotného chcú títo ľudia vnímať len ako posla Lásky. Ich jednostranné vnímanie sa však absolútne nezhoduje s obrazom Krista, ktorý na chrámovom nádvorí v hneve prevracia stoly peňazomencov a s bičom v ruke ich stadiaľ vyháňa preč. A tento iný Kristus neváha použiť ani tvrdé výrazy na adresu ľudí, neochotných prijímať jeho Slovo, prirovnávajúc ich k sviniam, ktorým nemajú byť hádzané perly jeho učenia, pretože si pohodlne žijú v morálnom bane a dokonale im to vyhovuje.

Je to teda opäť čosi, čo sa môže na prvý pohľad javiť ako vec značne negatívna, ale len preto, že sa ľudia stali svojou orientáciu iba na Lásku Najvyššieho zmäkčilými a zo svojej duchovnosti vylúčili prísny princíp Spravodlivosti. Princíp Spravodlivosti, ktorý sa nám v mnohých jeho prejavoch môže na prvý pohľad javiť ako negativita.

Mal teda Kristus nechať v súlade s názorom stúpencov nekonfliktnej duchovnosti úžerníkov znesväcovať chrám svojho Otca? Mal si ich nevšímať a ignorovať túto zjavnú negativitu? Mal sa radšej zaoberať predovšetkým dobrom? Tak by si to mnohí naozaj radi predstavovali, ale Kristus tak neurobil, pretože bol Synom Božím a v Bohu vládne neoddeliteľná jednota Lásky a Spravodlivosti. A práve preto sa v spravodlivom hneve chopil biča rozdával ním spravodlivé údery.

V určitom slova zmysle je teda možné vnímať i moje texty, ako nejaké údery biča, namierené proti Zlu. Zamerané k jeho eliminácii, za účelom nastolenia princípu Dobra. Za účelom demaskovania Zla a vyslobodenia našich blížnych z jeho obratných manipulácií.

A práve Dobro, ktoré musí nakoniec zvíťaziť nad každým Zlom, práve víťazstvo Dobra, skutočného a naozajstného bude vždy ústredným motívom a základnou ideou každého môjho článku. Každý môj článok bude ako rozprávkový príbeh, kde Dobro bojuje so Zlom, aby nad ním nakoniec zvíťazilo.

Aj keď sa teda v mojich textoch vyskytuje mnoho negativity, pretože žiaľ takáto je reálna situácia okolo nás, vždy budú v konečnom dôsledku upevňovať vieru v Dobro. Vždy budú nabádať na cesty Dobra. Vždy budú upozorňovať na životnú potrebu myslenia a jednania v súlade s princípom Dobra. Vždy sa budú v ľuďoch snažiť posilňovať presvedčenie v konečné a neodvolateľné víťazstvo Dobra nad každým Zlom. A teda i nad tým, ktoré sa neraz rafinovane tvári ako Dobro.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 28 Aug 2017 17:11

O civilizačnom strete kresťanstva a pôvodného slovanského duchovna. Poučme sa!


Pri pohľade do histórie zisťujeme, že nevyhnutná vzájomná konfrontácia medzi kresťanstvom a pôvodnou duchovnosťou Slovanov prebehla v podstate tým najhorším spôsobom, akým vôbec prebehnúť mohla. Duchovno dávnych Slovanov bolo totiž kresťanmi vnímané ako čisté pohanstvo, čiže ako čosi, čo nemá žiadneho práva na existenciu. To reálne znamenalo rôzne sankcie, perzekúcie, potláčanie, prenasledovanie, či dokonca priamu fyzickú likvidáciu.

Skúsme si však položiť čisto hypotetickú otázku, ako to všetko malo v skutočnosti prebehnúť správnym spôsobom? Čiže harmonicky a ideálne! Tak, ako to bolo zhora chcené! Odpoveď je veľmi dôležitá preto, aby sme mohli získať určité zovšeobecňujúce historické poučenie, aby sa čosi podobného nemuselo stále donekonečna a v najrozličnejších obmenách opakovať. Opakovať dokonca aj v našej najaktuálnejšej súčasnosti, ako si neskôr ukážeme.

Kresťania, ako ľudia duchovne vyššie stojaci mali potvrdiť svoju duchovnú výšku tým, že vo vzťahu k pôvodnému slovanskému duchovnu mali prejaviť oveľa väčšiu empatiu. Čiže snahu o vcítenie sa do jeho podstaty.

Ich energia teda vôbec nemala byť vložená do negativity, akou bolo prenasledovanie, potláčanie, donucovanie a vyhladzovanie, ale jedine do snahy o pochopenie. A ak by boli naozaj takúto snahu vyvinuli, museli by nevyhnutne pochopiť dve základné skutočnosti.

Za prvé, že Slovania, ako ľudia úzko a dôverne spojení s prírodou dokázali prostredníctvom tohto spojenia nadviazať kontakt s vedomou inteligenciou, stojacou za spravovaním prírodného diania. S inteligenciu, ktorá riadi absolútne všetko, čo sa v prírode deje. Túto inteligenciu mohli vnímať a mohli s ňou dokonca i komunikovať. Personifikovali ju, zosobnili ju a nazvali ju „bohmi“.

Pre dávnych Slovanov nebola teda ich viera vierou nášho typu, kedy väčšinou veríme v niečo nadprirodzené, s čím sme nikdy osobne neprišli do kontaktu. Pre mnohých z nich to bolo naopak vecou osobnej skúsenosti v ich každodennom kontakte s prírodou. Preto nešlo ani tak o nejakú vieru, ako skôr o presvedčenie. O živé, každodenne opätovne potvrdzované presvedčenie, ktoré si celkom prirodzene nechceli dať vziať.

Druhou, priam do očí bijúcou skutočnosťou, ktorú by si kresťania museli uvedomiť pri svojej snahe o empatiu bolo to, že tento typ duchovnosti generoval medzi Slovanmi mnohé pozitívne vlastnosti a vysoké, ušľachtilé cnosti. Že z nich formoval ľudí cnostných a ušľachtilých. Tak napríklad dávni Slovania sa vyznačovali cnosťou jednoduchosti, prirodzenosti, až takmer detskosti. Ďalej cnosťou spravodlivosti, cnosťou čistoty, cnosťou spolupatričnosti, cnosťou pohostinnosti, tak príznačnej pre Slovanov, a tak ďalej, a tak ďalej.

Ak by si teda kresťania všetky tieto skutočnosti naozaj hlboko uvedomili, pochopili by, že tu v podstate niet čo búrať. Že otázka nesmie byť v nijakom prípade položená v zmysle slov buď, alebo! Čiže buď kresťanstvo, alebo slovanské duchovno, ale že všetko to dobré, čo sa v slovanskom duchovne nachádza môže byť považované za určitý základ, na ktorom je možné ďalej budovať. Na ktorom je možné vybudovať ďalšie poschodie kresťanskej duchovnosti.

Pre lepšie pochopenie si uveďme príklad zo súčasnosti: naše deti sa v školách učia slovenský jazyk, ako svoj rodný jazyk. Ale učia sa zároveň aj angličtinu, čo však neznamená, že majú zanevrieť na svojou rodnú reč, alebo na svoj národ a zriecť sa ich. To národné majú mať v úcte, majú si to vážiť a majú sa toho držať, avšak znalosť angličtiny im môže otvoriť bránu do celého sveta, pretože takmer všade sa s ňou budú schopní dorozumieť.

A presne takto to malo byť i vo vzťahu pôvodného slovanského duchovna a kresťanstva. To pôvodné, národné, autenticky slovanské malo byť ako také ponechané a zachované, zatiaľ čo novo prichádzajúce kresťanstvo malo Slovanom rozšíriť ich duchovné obzory. Rozšíriť nebývalým spôsobom, až ku kráľovstvu nebeskému a k poznaniu existencie jediného, vševládneho Boha.

Dávnym Slovanom malo byť vysvetlené, že ich „bohovia“ nie sú tým najvyšším, čo jestvuje. Že nad touto personifikovanou vedomou inteligenciou prírody sa nachádza jediný a veľký Boh. A že slovanskí „bohovia“ sú v skutočnosti jeho vernými služobníkmi, naplňujúcimi v prírodnom dianí jeho Vôľu.

No a tento Najvyšší poslal na zem svojho Syna, aby ľuďom prinieslo jeho Slovo. Jeho Slovo, nabádajúce nás k láske k blížnym! Jeho Slovo, obsahujúce poznanie, ako máme správne žiť. Ako máme správne myslieť, hovoriť a jednať, aby sme či už na zemi, alebo po odchode zo zeme mohli smerovať ku kráľovstvu nebeskému.

Ak by takýmto spôsobom boli dávnym Slovanom sprostredkované základné hodnoty kresťanstva, ich prosté detské duše by to muselo osloviť. Museli by jednoducho spoznať a prijať veľkú hodnotou toho, čo bolo všetkým národom bez výnimky darované Zhora, prostredníctvom Slova Syna Božieho.

Žiaľ, takýmto ideálnym spôsobom, akým to v skutočnosti prebehnúť malo to neprebehlo preto, lebo v tesnom závese za novo prichádzajúcim kresťanstvom prichádzali už vtedy rôzne mocensko - geopolitické vplyvy a snahy ovládať, podmaňovať a parazitovať na práci i na prírodnom bohatstve podmanených.

A preto nebolo času, chuti, ba ani pomyslenia na nejakú empatiu! Preto bolo treba želaných zámerov dosiahnuť čo najrýchlejšie! Preto sa vsadilo na represiu a násilie! Preto sa vsadilo na kultúrnu, ale žiaľ i fyzickú genocídu Slovanov! Dialo sa tak v mene kresťanských ideálov, ale v skutočnosti tak, ako vždy na našej zemi iba v mene moci, vplyvu, získavania území a rozširovania bohatstva.

No a rukolapným dôkazom toho, že sa história naozaj stále opakuje, ak sa z nej ľudia nedokážu poučiť je i nežná revolúcia v rokou 1989.

Aj vtedy sa nám na námestiach hovorilo o vznešených ideáloch. O slobode, demokracii, rovnoprávnosti a ľudských právach. Avšak v tesnom závese za týmito krásnymi ideálmi, ktoré v skutočnosti slúžili len ako návnada stáli pripravení vlci, žraloci a hyeny vo svojej neskrotnej túžbe ovládať, podmaňovať, zotročovať a parazitovať na iných.

No a presne to isté sa udialo aj pred tisíc rokmi na Veľkej Morave. Cyril a Metod boli s najväčšou pravdepodobnosťou čestní ľudia, ktorí vo svojom dobrom chcení prinášali Slovanom evanjelium kráľovstva nebeského. Avšak žiaľ, v tesnom závese za nimi kráčali tí istí vlci, žraloci a hyeny, s presne tou istou nenásytnou túžbou po podmanení, ovládnutí, zotročení a parazitovaní na iných.

Dávni Slovania tušili tieto nekalé zámery, kráčajúce za kresťanstvom. Svedčí o tom zachovaný dobový záznam, v ktorom sa píše: „Gréci nás chcú pokrstiť, aby sme zabudli na bohov našich a obrátili sa k nim. Aby strihali z nás daň, ako z pastierov v Skýtii. Nenechajme vlkov pochytať jahňatá, ktoré sú deťmi samotného slnka“.

Žiaľ, realita na našej zemi je už taká, že najušľachtilejšie ideály bývajú mnohokrát zlovoľnými a mocichtivými ľuďmi účelovo zneužívané. Tí ich v skutočnosti považujú len za akúsi návnadu. Za vynikajúci prostriedok, ako založiť na krk ľudí slučku otroctva a poroby.

A táto podvodná lož zlovoľného zneužívania ušľachtilých ideálov bola v histórii veľa krát efektívne uplatnená. Ale čo je najsmutnejšie, efektívne sa využíva ešte aj dnes, v našej najaktuálnejšej súčasnosti.

Pokiaľ sa však toto nenaučíme konečne rozpoznávať, budeme stále niekým klamaní, oklamaní a zotročení. Pokiaľ sa teda nenaučíme rozpoznávať zlo, ktoré sa za dobro iba skrýva, budeme nevyhnutne podliehať zlu. Budeme zotročení zlom a jeho služobníkmi!

Ako je ale možné naučiť sa tieto veci rozlišovať? Veď predsa, ako sa ukázalo trebárs v osemdesiatom deviatom, náš rozum, ani naša inteligencia na to nestačili, pretože sme až veľmi ľahko podľahli šikovnej ľsti a mnohí z nás jej naivne podliehajú až doposiaľ.

Vidieť až do srdca ľudí a rozpoznávať ich skutočné, najhlbšie vnútorné pohnútky je totiž možné jedine prostredníctvom rozvinutia citu. Jedine prostredníctvom rozvinutia našich citových schopností, pretože náš rozum sa dá rafinovane a bezcharakterne rozumovo oklamať, ale cit, vnímajúci vnútro iných nemožno oklamať ničím.

No a pretože sú ľudia tejto Zeme spravidla ľuďmi, dôverujúcimi predovšetkým rozumu, bývajú často klamaní a oklamaní. Lebo jedine tých, ktorým dominuje cit oklamať nemožno! A takými sa už raz konečne musíme stať, ak nemáme byť neustále a rôznymi novými, sofistikovanými metódami klamaní, podvádzaní a následne zotročení.

Ľuďmi citu sa však staneme len vtedy, ak budeme viac dbať o čistotu a ušľachtilosť svojho vnútra. O čistotu a ušľachtilosť svojho myšlienkového a pocitového života, pretože jedine prostredníctvom čistého vnútra je možné jasne vnímať podnety citu.

Nečisté vnútro a nečistý myšlienkový život sú totiž ako špina na skle, cez ktoré nie je možné nič vidieť. Cez ktoré nie je možné vnímať podnety citu. Podnety citu, alebo podnety nášho svedomia, čo je v skutočnosti jedno a to isté.

Ak teda nebudeme dbať o čistotu svojho vnútra a svojej mysle, nebudeme môcť čisto vnímať hlas svojho citu a svojho svedomia. Ak sa nebudeme riadiť hlasom svojho citu a svojho svedomia, ak nebudeme prostredníctvom nich schopní nazerať hlboko pod povrch všetkého okolo nás, staneme sa nevyhnutne v každom storočí naivnými obeťami zlovoľných, ktorí nám prostredníctvom rafinovanej návnady ušľachtilých ideálov založia na krk otrockú slučku.

Ale my si to potom napokon aj zaslúžime, pretože sme sa nikdy neusilovali stať takými ľuďmi, akými byť máme. Ľuďmi čistého vnútra a čistého, ušľachtilého myšlienkového života! Ľuďmi načúvajúcimi podnetom vlastného citu a svedomia! Ľuďmi, schopnými takýmto spôsobom rozpoznávať zákerné Zlo, skrývajúce sa za dobro. Ľuďmi, ktorí preto konečne dokážu tomuto Zlu efektívne čeliť a naivne nepodľahnúť.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 04 Sep 2017 18:21

Nadbytek informací zabíjí! I těch duchovních!

Nadbytek informací z duchovní oblasti může mít za následek až dokonce cosi takového, jako je duchovní smrt. Ale přesně stejně je to také s jejich fatálním nedostatkem. Kvůli lepšímu pochopení můžeme použít příkladu výživy našeho fyzického těla. Pokud dlouho trpíme hladem, můžeme zemřít. Ale stejně můžeme zemřít i tehdy, jestliže se dlouhodobě přejídáme. Každý extrém je totiž škodlivý.

Nedostatek a přemíra tedy škodí velmi podobným způsobem a toto pravidlo platí bezvýhradně také v duchovní oblasti. V současnosti, tedy v době internetu a knihkupectví zavalených knihami, v době množství novin, časopisů a mnoha jiných informačních zdrojů nemusí, ba ani nemůže nikdo v našem středoevropském prostoru trpět nedostatkem duchovních informací. Právě naopak! Lidé jsou jimi přesyceni!

A tak se v současnosti nakonec velmi paradoxně stírá rozdíl mezi středověkou dobou duchovní nevědomosti, kdy byli lidé udržování duchovně nevědomými záměrně (viz třeba latinské mše, kterým nikdo nerozuměl) a moderní dobou, kdy jsou zaplaveni nadbytkem duchovních informací, představujícím směs balastu a zanedbatelných střípků skutečného poznání. Konečným důsledkem jednoho i druhého extrému však může být již zmíněná, duchovní smrt. Duchovní smrt, spočívající v neschopnosti dosáhnout, poznat a zrealizovat to nejdůležitější. To, co člověku umožní projít nadcházející velkou očistou naší Země do nové doby rozkvětu ducha.

Abychom tuto nesmírně vážnou skutečnost jasněji pochopili, představme si na zemi vyznačený kruh o průměru dva metry. No a přibližně sedm metrů od něj člověka, který se do prostoru vyznačeného průměru kruhu snaží trefit kameny. Některé z kamenů dopadnou před kruh a jiné zase daleko za něj. Některé tedy představují nedostatek a jiné zase nadbytek. Ale ať dopadly před kruh, nebo za kruh, výsledek je stále stejný. Minuli se cíle!

Prostor vyznačený průměrem kruhu je obrazem duchovního poznání, jaké musíme dosáhnout a ve svých životech zrealizovat, pokud chceme úspěšně projít velkou očistou naší planety. Tento kruh, nebo okruh požadovaného duchovního poznání je pro každého z lidí bránou do budoucnosti. Do nové, hezčí a lepší budoucnosti, naplněné skutečnými lidskými a duchovními hodnotami.

Naší povinností je však do tohoto kruhu trefit. To znamená najít, zrealizovat a ve svém životě uskutečnit to nejzásadnější duchovní poznání, jaké je v této přelomové době od lidí požadováno. Požadováno ne nějakým člověkem, ale Světlem! Stvořitelem!

A pokud jedním z úkladů Světlu nepřátelských temnot bylo v minulých dobách držet lidi v duchovní nevědomosti, tak stejné úklady temnoty v dnešní době spočívají v pravém opaku. Spočívají v jejich konfrontaci s přebytkem. A právě v tomto, úmyslně vyprodukovaném nadbytku se má jako jehla v kupce sena ztratit to nejdůležitější. A sice právě to duchovní poznání, jehož obsažení a realizace v každodenním životě představuje Stvořitelem požadovaný výsek kruhu. Pouze ním může člověk projít jako hvězdnou bránou do bezpečí a vyhnout se tak všem nástrahám velké očisty.

Pokud si například vezmeme internet, desítky, ba stovky duchovních stránek jsou v tomto směru v podstatě kontraproduktivní a více škodí, než pomáhají. A podobně je tomu také v knihkupectvích s esoterických literaturou. Všude se jenom dává a dává. A úmyslně se dává mnoho, aby se tím hledajícím na maximální možnou míru ztížilo nalezení toho jediného a podstatného. Nalezení klíčového duchovního poznání, v němž je v určitém smyslu doslova skryté další bytí a nebytí každého jednotlivce!

Jedině tento druh poznání třeba hledat a najít!

V dnešní době bychom se měli proto při všem, s čím se setkáme vždy zeptat: jak mi tato informace pomůže v mém skutečném duchovním vzestupu? Jak podpoří můj duchovní, osobnostní a morální růst?

Pokud budeme takovýmto způsobem důsledně selektovat vše, co k nám přichází, může nám to výrazně napomoci oddělit podstatné od nepodstatného a zásadní od braku. A jako pomůcku v dnešním smrtonosném labyrintu esoteriky a zaručených duchovních pravd si dovoluji uvést pár příkladů, které v sobě nesou poznání pravých a skutečných duchovních hodnot, pro člověka naší doby opravdu užitečných. Jsou to: Mojžíšovo Desatero, evangelium podle Matouše, Lukáše, Marka a Jana. A dílo Ve Světle Pravdy.

Nepromarněme tedy svůj drahocenný čas, který nám ještě zbývá a nedejme se naivně spoutat duchovním balastem, žijíc v klamavé iluzi, že tím duchovně rosteme. Je totiž velmi smutné vidět lidi dnešní doby, jak dychtí stále po novém a novém duchovním poznání, aniž by měli zvládnuté základy. Avšak jakékoli velké poznání bez zvládnutí skutečných základů není ničím! Je jenom stavbou, vybudovanou na chabých základech. Stavbou, která se proto musí zákonitě zhroutit ve chvíli, kdy se nad naší Zemí rozpoutá bouřlivý orkán očisty.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 25 Sep 2017 17:27

Človeče otvor oči! Príroda sa ti prihovára!


Existujú ľudia ktorí tvrdia, že mechanizmus fungovania prírody je riadený určitým druhom vedomej inteligencie. Že jednoducho všetko, čo sa v prírode deje sa nedeje len tak samo od seba. Stojí za tým inteligencia a tá to spravuje. No a niektorí jedinci, schopní vnímať i veci, bežným okom neviditeľné, ju môžu aj reálne vidieť a komunikovať s ňou.

My ostatní však nie sme absolútne v ničom ukrátení. Ak totiž dokážeme byť voči prírode čo i len trochu otvorení, môžeme v jej pôsobení zachytiť určité posolstvá.

Je to veľmi podobné, ako v prípade hudby Mozarta, alebo Beethovena. Ani ich osobne nikto z nás nevidel. Ak ale sme čo len trochu otvorení, môžeme z ich hudby vnímať ich osobnosť. A tiež posolstvá, do nej zámerne pre nás vložené.

A tak je to aj s prírodou. Väčšina z nás nebude asi nikdy na vlastné oči vidieť inteligenciu, stojacu za ňou, ale absolútne všetci môžeme zo samotnej prírody, to jest z očividného, vonkajšieho diela tejto inteligencie vnímať jej charakter, ako i posolstvá, nám ľuďom jasne tlmočené.

O aké posolstvá ide? Je ich viac a môže ich vnímať naozaj každý, kto ich vnímať chce.

V prvom rade je to posolstvo čistoty. Ak sa totiž vyberieme niekde do hory, môžeme tam dýchať čistý vzduch a v horskom potoku vidieť čistú vodu. Alebo trebárs taká zasnežená zimná krajina v jej snehobielom lesku je priam synonymom čistoty.

Všetko nečisté, čo sa nachádza v prírode je iba dielom človeka. Znečistená voda, emisiami znečistený vzduch, alebo aplikovaním chémie znečistená pôda.

A túto nečistotou v prírode, ako i všade inde okolo seba šíri človek preto, lebo on sám je vnútorne nečistý. Lebo vôbec nedbá o čistou a ušľachtilosť svojho vnútra! Svojich myšlienok a citov! A preto šíri nečistotu smerom zvnútra navonok všade, kde len príde a poškvrňuje ňou všetko, čoho sa len dotkne.

A predsa sú všetci títo vnútorne nečistí ľudia každodenne nabádaní prírodu k čistote! Hoci už len obyčajným pohárom čistej vody, ktorou každodenne hasia svoj smäd.

Druhým posolstvom prírody, zjavným absolútne každému je posolstvo krásy. Krása kvetov! Krása ročných období! Krása hôr, lesov a lúk! Ide o krásu oblažujúcu, osviežujúcu a povznášajúcu.

Položili ste si ale niekedy otázku, prečo krása prírody pôsobí na ľudí tak blahodárne?

Odpoveď je jednoduchá! Pretože je neoddeliteľne spojená práve s čistotou!

Ľudia však krásu vo svojom vlastnom ponímaní strhli hlboko nadol. A to tým, že ju oddelili od čistoty. Preto je mnohé z toho, čo dnes považujeme za krásne v skutočnosti skazené, zlé a poškvrňujúce. Nech už je to móda, divadlo, film, výtvarné umenie, či čokoľvek iného, čo vytvorila ľudská ruka vo svojej zvrátenej predstave krásy.

A preto ľuďmi vytvorená krása mnohokrát neoblažuje, neosviežuje a nepovznáša, ale naopak poškvrňuje, špiní a zráža nadol. A preto sa nám krása našou vlastnou vinou nestala požehnaním, ale naopak prekliatím!

Tretím, opäť veľmi zjavným posolstvom prírody je posolstvo prirodzenosti, jednoduchosti a prostoty. Výstižne o tom spieva Miroslav Žbirka vo svojej Balade o poľných vtákoch, ktorí „nežobrú, že chcú mať viac, ako dáva klas“. To znamená, že sa dokážu uspokojiť s tým, čo potrebujú a koľko toho potrebujú.

Celá bieda ľudského rodu vo vzťahu k jednoduchosti, prirodzenosti a prostote bytia je dokonale vystihnutá v zdanlivo nelogickej vete: Jeden pohár stačí, ale dva už budú málo!

Každý človek má určité prirodzené potreby, ktoré by mal mať zabezpečené, aby mohol prežiť dôstojný život na zemi. To je ten jeden pohár, ktorý stačí.

Ak sa ale nechceme uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebujeme a máme tendenciu siahať po nadbytku, dostaneme sa do začarovaného kolotoča nikdy nekončiacich a stále rastúcich potrieb. Tým ale siahame po stále ďalších, pomyselných pohároch, ktoré nám už budú vždy len málo. Veď predsa stále sa dá mať viac a viac! Stále sa dá byť bohatší a bohatší!

A tak to v súčasnosti na našej planéte dospelo až tak ďaleko, že tu máme určitú elitu najbohatších, ktorí vlastnia nepredstaviteľné materiálne prostriedky, ale je im to stále málo! Siahajú ešte po ďalšom pohári. Po pohári svetovlády a absolútnej moci nad všetkými.

Príroda nám však vo svojej jednoduchosti a prostote hovorí:

Človeče, prečo sa ženieš ako blázon za niečím, čo už v skutočnosti ani nepotrebuješ! Veď šťastie nespočíva v tom, že budeš stále bohatší, ale v tom, že sa dokážeš uspokojiť s tým, koľko toho naozaj potrebuješ. A v skutočnosti toho nepotrebuješ až tak veľa!

Pochop predsa človeče, že šťastie nespočíva v hromadení hmotných statkov, ale v hromadení hodnôt ducha. V nadobúdaní vysokých a ušľachtilých cností!

Lebo ak tie v sebe nemáš, cítiš sa prázdnym a nenaplneným. A svoju vnútornú prázdnotu sa potom snažíš prekryť leskom vecí hmotných, aby si sám sebe a iným dokázal, že si šťastný a že niečo znamenáš.

Ale v skutočnosti šťastný nie si a ani nič neznamenáš, pretože v sebe nemáš pravých hodnôt ducha, ani žiadnych ušľachtilých cností.

Človeče, vari nevidíš, že táto planéta nie je stavaná na tvoje, neuveriteľným spôsobom nadhodnotené potreby, ktorých uspokojovaním drancuješ a ničíš všetko okolo seba?

Vedz však ty nešťastný človeče, že mocná matka príroda nebude donekonečna tolerovať tvoje vyčíňanie a jedného dňa ťa zmätie z povrchu zemského aj so všetkými tvojimi potrebami. Ponechá na nej iba tých, ktorí budú schopní žiť v harmónii s prírodou a uspokojiť sa tým, koľko toho naozaj potrebujú.

Ďalším očividným posolstvom prírody je posolstvo pokoja a mieru. Skúsme si dakedy všimnúť prírodu v bezveterný čas, keď sa ani len lístoček na strome nepohne. Uvidíme, ako je hlboko ponorená do ticha. A skrze ticho do svojej vlastnej, najhlbšej podstaty, v ktorej nachádza spojenie s Prapodstatou.

Tak totiž, ako sa v noci, v tichej hladine jazera odráža všetok majestát hviezdnej oblohy, presne tak sa v tichu našej duše a mysle môžu odrážať vznešené pravdy Ducha. V tichu našej duše a mysle môžeme nachádzať odpovede na všetky zásadné otázky svojho bytia. Jedine v pokoji a tichu môže tiež dozrievať naša osobnosť. Môžu sa formovať naše vlastné názory, vlastné postoje a vlastné presvedčenie.

Žiaľ, človek dneška je človekom hluku! Človekom so slúchadlami na ušiach a s neustále pusteným televízorom. Človekom, podliehajúcim najrozličnejším informačným šumom, ktoré na neho doliehajú z internetu, z rádia, z filmov, z reklám, alebo z časopisov.

Človek dneška je bytosťou s neustále rozbúrenou dušou a mysľou, ktoré preto nemôžu zrkadliť vysoké pravdy Ducha. Preto vo svojom vnútri nenachádzame odpovede na zásadné otázky vlastného bytia, ani nemôžeme osobnostne dozrievať vo formovaní vlastných myšlienok, vlastných postojov a vlastného presvedčenia. Tak sa potom sa stávame ľahko manipulovateľnými bytosťami, podliehajúcimi cudzím názorom a cudziemu presvedčeniu. A to všetko iba preto, že nie sme schopní dopriať si chvíľ ticha tak, ako nás k tomu ticho nabáda príroda.

No a úplne posledné posolstvo, ktoré je opäť zrejmé každému, kto ho vnímať chce je posolstvo veľkého a všeobsiahleho dobra. Ak sa totiž rozhliadneme okolo seba uvidíme, že príroda je pre nás dobrom. Jej vzduch dýchame a jej vodu pijeme. Pôda, rastliny a zvieratá nás živia. Svet prírody nám poskytuje životný priestor pre napĺňanie všetkých našich túžob a prianí. A príroda nehľadí vo svojom všeobsiahlom dobre iba na ľudí, ale aj na tisíce najrozmanitejších foriem života ríše živočíšnej, ako i ríše rastlinnej.

Žiaľ, človek ako už tradične jedná úplne inak, pretože ešte aj dobro bol schopný strhnúť hlboko nadol. A to tým, že jeho všeobsiahlosť zamenil za chcenie dobra v prvom rade pre seba samého. Prípadne ešte pre svojich najbližších. A v takomto sebeckom ponímaní dobra na úkor iných sa postavil nepriateľský voči dobru všeobecnému, ničiac pôdu, vodu, vzduch, rastliny, zvieratá, ale i ľudí, aby napokon zničil aj seba samého.

Ak teda pôjdete dakedy do prírody a započúvate sa do jej tichého hlasu, celkom určite zachytíte jej posolstvo čistoty, krásy, prirodzenosti, pokoja a veľkého, všeobjímajúceho a všeobsiahleho dobra.

Jej hlas vám bude hovoriť: Človeče, ak hoci aj vo svete ľudskom nenachádzaš živé vzory vysokých a ušľachtilých cností, hodné tvojho nasledovania, pozri sa predsa na mňa, na prírodu okolo seba a buď takým, ako som ja! Buď čistým! Uctievaj pravú krásu! Buď prirodzeným a jednoduchým! Buď mieruplným! A vo svojom myslení a jednaní sa snaž uplatňovať princíp veľkého, všeobsiahleho dobra. Princíp dobra pre všetkých bez rozdielu, pretože práve toto je najvyšším princípom vševládneho, dobrotivého Boha, ktorý je jediným skutočným Vládcom, Správcom, Majiteľom, Udržiavateľom a Sudcom všetkých svetov.

class="postlink" href="http://kusvetlu.blog.cz/">http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 02 Okt 2017 16:29

Človeče nešťastný, neodsudzuj kresťanstvo!


Je žiaľ objektívnym faktom, že kresťanstvo spôsobilo počas svojej dlhej histórie veľké množstvo zla. Má na svedomí veľa bolesti, nešťastia a dokonca i ľudských životov. Viď križiacke vojny, inkvizícia a podobne. A práve kvôli všetkej tejto historicky objektívne dokazateľnej negativite dnes veľa ľudí na kresťanstvo zanevrelo. Odvrhujú ho ako celok, pričom si ale neuvedomujú, že tým zároveň odvrhujú i vysoké duchovné učenie, ktoré by im mohlo výrazne pomôcť v ich osobnom, čisto ľudskom vývoji, ale predovšetkým v ich vývoji duchovnom.

Položme si totiž zásadnú otázku: je možné odsudzovať kresťanstvo, ako učenie Ježiša Krista, prichádzajúce na Zem z najvyšších výšin, priamo od Stvoriteľa a k Stvoriteľovi smerujúce za to, že jeden z najbližších Ježišových spolupracovníkov bol zradca? Vrhá vari Judášova zrada čo i len najmenší tieň zakalenia na čistotu Ježišovho učenia?

Odpoveď je viac ako jednoznačná: nevrhá!

A presne takto je to treba chápať i v celkovom historickom kontexte. Na jednej strane tu totiž máme vysoké, vznešené, čisté, ušľachtilé a nezničiteľné ideály pôvodného kresťanstva. Na druhej strane však máme stovky bezcharakterných ľudských jedincov, pokolenie Judášov v radoch kresťanstva, ktorí tieto ideály vždy iba zneužívali vo svoj vlastný prospech. Vo svoj prospech osobný, finančný, mocenský, politický, či akokoľvek iný.

Týmto jedincom boli ideály pravého kresťanstva v podstate vždy ukradnuté. Boli im v skutočnosti dobré len na to, aby mohli prostredníctvom nich efektívne ovládať iných, manipulovať inými a profitovať z iných.

Tieto dve skutočnosti sa už raz konečne ľudia musia pri posudzovaní kresťanstva naučiť od seba odlišovať. Na jednej strane totiž kresťanstvo vždy bolo a vždy bude nositeľom tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, avšak na druhej strane sa v jeho radoch nachádzalo, a žiaľ i nachádza mnoho bezcharakterných jedincov, ktorí tieto ideály iba zneužívajú pre svoje vlastné, zištné zámery.

Žiaľ, ľudia dnešnej doby sú zväčša povrchní. A keďže nie sú ochotní hlbšie nad vecami uvažovať, vo svojej povrchnosti všetko toto spájajú dokopy a tým pádom odsudzujú kresťanstvo paušálne, ako jeden celok. Tým ale vylievajú spolu s vodou aj dieťa. Tým totiž odvrhujú spolu s jeho objektívne historicky dokazateľnými negatívami i vysoké duchovné učenie, ktorým pôvodné a zdravé jadro kresťanstva stále je a stále zostane.

Povedzme si preto teraz niečo o dvoch základných pilieroch kresťanstva, ktoré aj napriek všetkým jeho chybám a negatívam predsa len predstavujú cestu, ktorá musí viesť každého človeka duchovne iba nahor. Cestu, ktorá ho musí viesť k Svetlu a Stvoriteľovi, ak sa vynasnaží v tomto zmysle myslieť, hovoriť, jednať a žiť.

Spomínané dva základné princípy, alebo piliere kresťanstva sú totiž v skutočnosti veľmi prosté. K ich pochopeniu a k životu podľa nich netreba žiadneho náročného teologického štúdia. Sú jednoduché, pretože sú v súlade s jednoduchosťou, ktorú vyzdvihoval samotný Ježiš slovami: buďte ako deti. Preto je i najhlbšia podstata kresťanstva priam detsky jednoduchá, stojaca na láske k Bohu a láske k blížnemu.

Pán toto jadro geniálne zhrnul do jedinej vety: Milovať budeš svojho Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.

V tomto tkvie podstata všetkého! V tomto je celý Zákon a proroci! V tejto jedinej vete je skrytá podstata celej hrubej Biblie, čiže jej Starého i Nového Zákona.

Povedzme si však niečo bližšie o dvoch pilieroch kresťanstva, aby sme pochopili, ako ich je treba správne vnímať a správne vo svojom živote uplatňovať.

Najskôr teda pár slov k láske k Stvoriteľovi. Tá spočíva v snahe o poznanie a naplňovanie jeho Vôle. Vo vážnej osobnej snahe o znovu nájdenie zdravého jadra pravého kresťanstva, očisteného od všetkých zlovoľných pokrivení a dogiem, ktoré doň účelovo vniesli najrozličnejší judáši a zradcovia, aby mohli týmto spôsobom ľahšie a efektívnejšie ovládať iných a manipulovať nimi. Je preto naozaj potrebné vyvinúť vážne úsilie o poznanie autentického kresťanstva v jeho čistej podobe, v akej ho kedysi skutočne hlásal Kristus. V súčasnosti treba vyvinúť naozaj maximálnu snahu o poznanie pravej Vôle Najvyššieho, definovanej Ježišom, pretože počas stáročí bola judášmi v radoch kresťanstva naopak vyvíjaná maximálna snaha, aby bola táto Vôľa pokrivená. Aby neviedla ľudí k Svetlu, ale iba do područia cirkví, ktoré sa stali už len čisto svetskými, mocenskými organizáciami.

A čo povedať k druhému pilieru, ktorým je láska k blížnemu? Veď predsa každý z nás dokonale vie, ako má rád sám seba! A práve takú mieru lásky a ohľadu, akú preukazujeme k sebe samým máme preukazovať i voči našim blížnym. V praxi to teda znamená, že nikdy nemáme iným robiť to, čo si neželáme, aby iní robili nám.

Tieto dva princípy, to jest láska k Bohu a láska k blížnemu predstavujú vrchol a samotnú, najhlbšiu podstatu učenia kresťanstva. Každý, kto podľa nich žije a myslí, kráča k Svetlu. A to bez ohľadu na to, či je v nejakej cirkvi, alebo nie je!

Byť v nejakej cirkvi totiž nie je vôbec nevyhnutnou podmienkou cesty k Svetlu, ale nie je to samozrejme ani na prekážku. Jediné, čo je skutočne dôležité je poctivé úsilie o reálne naplňovanie lásky k Stvoriteľovi a lásky k blížnemu v každodennom živote. Kresťanom je teda každý, kto takýmto spôsobom jedná, alebo sa o to aspoň snaží, pretože skutočné kresťanstvo sa prejavuje činmi.

Kto však tak ale nečiní, ani sa o to vážne nesnaží, môže byť aj v desiatich cirkvách naraz, skutočným kresťanom nikdy nebude.

Môže drahocenná perla stratiť svoju cenu, ak spadne do bahna? Zašpiní sa síce, ale jej veľká cena zostáva stále nezmenená! A presne tak je to i s drahocennou perlou dvoch základných a nadčasových pilierov pravého kresťanstva, ktoré nemôžu nijakým spôsobom stratiť svoju veľkú hodnotu a cenu. A to ani tým, že sú ponorené do bahna tejto Zeme.

A preto každý rozumný človek, vedomý si tejto skutočnosti je schopný vyňať drahokam z bahna, očistiť ho, aby potom čistý a jasný mohol zažiariť v jeho dlani, v jeho srdci i v jeho duši. Aby mu žiarou svojho vznešeného lesku trvalo ukazoval pravú cestu k Svetlu.

Nerozumný je však každý človek, zhnusený bahnom, vytvoreným ľuďmi samotnými, ktorý v ňom nechá ležať túto drahocennú perlu bez povšimnutia a ešte ju sám vo svojej antipatii zadupe hlbšie do bahna. Nerozumný je každý, kto ju nezdvihne a nedá si námahu, aby ju očistil. A preto ona nikdy nezažiari ani v jeho dlani, ani v jeho srdci, ani v jeho duši. A preto mu neukáže cestu k Svetlu a on bude musieť blúdiť v temnotách tejto zeme, aby v nich nakoniec biedne zahynul. Zahynul nie len smrťou tela, ale aj smrťou naveky zatratenej duše!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 09 Okt 2017 16:25

O antipatii stúpencov slovanskej kultúry a spirituality voči kresťanstvu


Existujú ľudia, ktorí sú veľkými priaznivcami Slovanov a slovanstva v jeho najautentickejšej podobe, s ktorou je neoddeliteľne spojené naše pôvodné, dávne duchovno. Avšak žiaľ, mnohí z nich majú jednu neblahú črtu. A síce, priam neprekonateľnú antipatiu voči kresťanstvu. Majú na to samozrejme mnoho oprávnených dôvodov, ale treba si uvedomiť, že tým veci Slovanstva v skutočnosti veľmi škodia. A my si teraz ukážme, v čom konkrétne spočíva táto škoda.

Je známe, že dávni Slovania mali svoj špecifický typ kultúry a duchovnosti, dokonale vyhovujúci ich mentalite a naturelu. Ich pôvodná abeceda, takzvaná staroslovienska bukvica, obsahovala napríklad určité bukvice, čiže písmená, ktorých používaním sa v človeku aktivovali vyššie schopnosti. Pôvodné slovanské texty bolo totiž možné čítať dvomi spôsobmi. Jednak tým najjednoduchším, ako sme aj my zvyknutí, ale okrem toho i spôsobom obrazným, ktorý aktivoval úplne inú časť mozgu, než sa deje pri bežnom čítaní. A práve tento, už takmer zabudnutý, obrazný spôsob čítania písma v ľuďoch prirodzeným spôsobom prebúdzal ich vyššie schopnosti, spojené s intuíciou.

Priaznivci Slovanstva sú preto presvedčení, že Slovania sa môžu ďalej správne vyvíjať jedine vtedy, ak sa opätovne navrátia k svojim pôvodným koreňom, s ktorými sú bytostne, ba až, ako sa nazdávajú, doslova geneticky spojení. No a preto by sa jadrom našej duchovnosti mala stať dávna slovanská védska múdrosť, veľmi podobná múdrosti Véd indických.

Príchod kresťanstva na naše územie znamenal katastrofu pre pôvodnú kultúru a duchovno. Všetko toto totiž začalo byť potláčané a prenasledované ako pohanstvo. Teda ako čosi, čo musí byť zo sveta definitívne odstránené. Preto kresťania počas dlhých stáročí systematicky likvidovali všetko pôvodné slovanské písomníctvo a boli v tom až tak úspešní, že my dnes veríme a na školách sa učíme, že písmo, a tým pádom kultúru priniesli na Veľkú Moravu až Cyril a Metod.

Cyril a Metod si však v skutočnosti vzali za základ svojej abecedy starosloviensku bukvicu a upravili ju tak, že z nej vyňali práve tých päť bukvíc, ktorých vyslovovanie vo verbálnom prejave a obraznosť v písomnej podobe mali schopnosť aktivovať vyššie, intuitívne schopnosti.

Cyril a Metod teda v istom zmysle zbavili slovanský verbálny i písomný prejav jeho vyššieho rozmeru. No a v takto „novo vytvorenej reči“ začali hlásať Slovanom evanjelium. Nastala teda doba presadzovania kresťanstva a žiaľ, dialo sa tak i formou násilia, ako aj inými, nevyberavými spôsobmi. A tento stály tlak mal celkom logicky za následok, že Slovania časom zabudli na svoje vlastné, pôvodné duchovno a stali sa kresťanmi.

Napokon sa teda slovanská duša stala kresťanskou a počas ďalších dlhých stáročí sa s kresťanstvom bytostne stotožnila. Celkom konkrétne na východ od nás to bolo kresťanstvo pravoslávne, alebo grécko katolícke a u nás prevažne kresťanstvo katolícke a evanjelické.

V súčasnosti je teda svet Slovanov už hlboko spojený s kresťanstvom a toto jeho spojenie siaha historicky mnoho storočí dozadu. A paradoxne, dnes môžeme mnohé slovanské národy priradiť k tým národom, ktoré ešte udržujú živou pochodeň kresťanstva na Zemi. Pochodeň toho kresťanstva, ktoré nám bolo prinesené z najvyšších výšin samotným Synom Božím, a to i za cenu obetovania jeho pozemského života, pretože vznešené Slovo ním prinášané už vtedy narážalo na ľudskú zlovoľnosť a nepriateľstvo. A hoci toto učenie hovorilo predovšetkým o láske k blížnym, bolo zlovoľnými ľuďmi po zavraždení Syna Božieho zneužité k teroru voči blížnym. K teroru voči mnohým ľuďom i voči mnohým národom.

Áno, kresťanstvo bolo naozaj veľa krát zneužité, ale pre jeho zneužívanie zlovoľnými kreatúrami ho v nijakom prípade nemožno odsúdiť paušálne ako celok. Veď predsa drahocenná perla nemôže v nijakom prípade stratiť svoju cenu tým, že spadne do bahna! Veď predsa v rukách každého, kto ju nájde, umyje a očistí okamžite zažiari vo svojej plnej kráse a duchovnej drahocennosti.

A presne tak je to s kresťanstvom! Je drahocennou perlou, ktorá je ponorená v bahne nízkosti našej Zeme, avšak v rukách každého, kto má dobrú vôľu a je schopný od seba oddeliť zlovoľné ľudské zneužitia jeho ideálov od jeho pôvodného, zdravého jadra, prineseného na zem Synom Najvyššieho, v rukách každého, takýmto spôsobom hlbšie uvažujúceho človeka musí zažiariť táto drahocenná perla svojim žiarivým, nádherným duchovným jasom.

Vyššie spomínaní, novodobí priaznivci slovanstva však žiaľ tieto veci nerozlišujú a odsudzujú kresťanstvo ako celok tvrdiac, že Slovania môžu ďalej napredovať len vtedy, ak sa vrátia nazad k svojmu pôvodnému duchovnu. Podobné názory sú však názormi absolútne nekonštruktívnymi, pretože uvaľujú slovanský svet do zmätkov. Do škodlivých a deštruktívnych zmätkov tým, že súčasných Slovanov, spojených s kresťanstvom sa snažia prinavrátiť k dávnym koreňom ich pôvodnej duchovnosti. Tvrdia napríklad, že kresťanstvo je už vo svojej podstate geneticky orientované západno – židovsko – sionistickým smerom, zatiaľ čo jedine naša dávna kultúra a duchovnosť je plne geneticky kompatibilná zo Slovanstvom.

Tieto myšlienky sú ale chybné a deštruktívne, pretože Kristov princíp lásky k blížnemu, ale i celé jeho učenie je určené všetkým národom Zeme bez rozdielu. Bez akéhokoľvek rozdielu rasy, genetiky, alebo čohokoľvek iného.

Naozaj striktný, opätovný návrat k pôvodnému slovanskému duchovnu a negácia kresťanstva je teda čímsi, čo je úplne nesprávne, pretože je to len nevedomé pokračovanie dávneho konfliktného prístupu. Súčasná doba a predovšetkým skutočné dobro Slovanského sveta však vyžadujú namiesto konfrontácie princíp zrelej syntézy. Princíp múdrej syntézy kresťanstva, s ktorou je slovanský svet spojený, s jeho dávnymi koreňmi pôvodnej duchovnosti.

Slovania sa teda nesmú a nemajú začať duchovne trieštiť a radiť k jednej, alebo druhej strane, čo by nevyhnutne znamenalo len ďalšie rozkoly. Slovania majú zostať kresťanmi, ale môžu byť zároveň i hrdými na svoje pôvodné duchovno, pretože v ňom šlo o duchovnosť vysokú a čistú. Duchovnosť, ktorá z našich predkov formovala ľudí dobrých, čistých, spravodlivých a vnútorne ušľachtilých.

V úcte totiž treba mať všetko dobré a vznešené, čo ľudí povznáša. A to znamená, že v úcte treba mať aj kresťanstvo, to jest, jeho pôvodné a zdravé jadro, očistené od vypočítavej ľudskej zlovoľnosti, ktorá ho iba zneužívala. A v úcte by sme mali mať i našu pôvodnú slovanskú duchovnosť, avšak aj v tomto prípade predovšetkým jej zdravé a pravé jadro, očistené od všetkých omylov a pokrivení, ktorých sa v súčasných interpretáciách slovanských Véd nachádza veľké množstvo.

Toto je správny a konštruktívny postoj! Toto je jediný možný prístup, ktorý nevnáša zmätok do sveta Slovanov a nevťahuje ich do zbytočného nepriateľstva medzi prívržencami pôvodnej slovanskej duchovnosti a kresťanstva. Každý, kto nie je schopný uvažovať takto synteticky a presadzuje ako správny názor jednej, alebo druhej strany je v skutočnosti škodcom veci Slovanstva. Škodcom jeho zjednotenia, pretože medzi Slovanov vnáša úplne zbytočnú vzájomnú konfrontáciu, ktorá nie je vôbec potrebná, ak dokážeme akceptovať pozitívny prínos našej pôvodnej duchovnosti i pozitívny prínos kresťanstva v ich historickej, ale najmä duchovnej komplexnosti. V komplexnosti, z hľadiska ktorej majú v prirodzenom duchovnom vývoji ľudstva svoj hlboký a nezastupiteľný význam oba tieto prúdy. A hľadať, a snažiť sa pochopiť tento význam je tým, čo je konštruktívne! Tým, čo nie je konfliktné a čo Slovanov môže po všetkých stránkach iba obohatiť a pozdvihnúť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra

Re: Úvahy o živote...

Poslaťod smilan » 16 Okt 2017 18:18

Zrkadlenie múdrosti a vznešenosti ducha


Ako hore, tak i dolu! Ako na nebesiach, tak i na zemi! Ako sa v noci na nehybnej hladine jazera zrkadlí celá veľkoleposť hviezdnej oblohy, presne tak sa môže v našom vnútri a mysli zrkadliť múdrosť ducha.

Áno, v tichu a v pokoji svojho vnútra môžeme ako v otvorenej knihe vnímať posolstvá, ktoré práve pre nás píše vznešená ruka ducha. Môžeme tam nájsť odpovede takmer na všetky otázky, ktoré nás trápia. Môžeme tam nájsť vnútorné prežitie a hlboké pochopenie najrozličnejších súvislostí. Môžeme tam nájsť vyriešenie našich problémov, ako i poznanie smeru našej osobnej cesty, ktorou máme ďalej vo svojom živote kráčať.

Lebo tak, ako sa v prírode strieda obdobie vanutia vetrov s obdobím dní bezveterných, presne tak sa majú v našom živote striedať obdobia najrozmanitejších problémov, starosti a nevyriešených otázok, ktoré víria hladinu nášho vnútra s obdobiami, kedy si doprajeme stíšenia, aby sme sa stali schopní vnímať z pokoja vlastnej duše, ako z čistej hladiny jazera to, čo sa tam pre nás zrkadlí ako odpoveď ducha. Odpoveď ducha vo vzťahu ku všetkému, čo nami vnútorne hýbe.

Ak sa teda naučíme dávať pravidelne priestor tichu v sebe, ak sa z pokojnej jazernej hladiny nášho vnútra naučíme vnímať odrazy múdrosti ducha, môžeme byť práve takýmto spôsobom duchovne vedení. Môžeme sa nám dostať poznania, povstávajúceho z nášho vnútra, z ktorého ako jediného môže vzniknúť naše vlastné, osobné vnútorné presvedčenie.

Ak ale nedokážeme v zhone života nikdy stíšiť svoje rozbúrené vnútro do takej miery, aby bolo schopné zrkadliť odozvy ducha, zostaneme navždy vo vleku cudzích názorov a cudzieho poznania. A hoci by aj bolo toto poznanie veľmi hodnotné, naša najvnútornejšia bytosť nebude mať z neho takmer žiadneho úžitku, pretože sme ho jednoducho neboli schopní v tichu svojho vnútra v sebe pretaviť v čosi výsostne vlastné a osobné. Lebo jedine toto naše vlastné, osobné, nami samými vnútorne uchopené, pochopené a prežité má v skutočnosti pre nás cenu. Jedine toto je vecou trvalej hodnoty a vnútorným pokladom, o ktorý nikdy neprídeme a ktorý zostane našim trvalým majetkom. A to až za hrob!

A hoci existuje obrovské množstvo odpovedí, ktoré by sme boli schopní získať iba tým, že sa v stíšení naučíme vnímať odozvy ducha, existuje zároveň tisíc vecí, ktoré sa snažia rozbiť krásu, vznešenosť a múdrosť odrazu tejto pomyselnej hviezdnej oblohy v nás. Existuje tisíce veci, ktoré sa snažia rozvíriť pokojnú hladinu nášho vnútra, aby nemohla nikdy zrkadliť múdrosť ducha a my sme sa tým pádom nikdy nemohli stať duchovne zrelými a samostatnými.

A najrozmanitejšie vonkajšie a vnútorné vplyvy sa o to snažia veľakrát až tak úspešne, že mnohí nakoniec na to duchovné celkom zabudnú, pretože starosti, radosti, pôžitky, úzkosti a strachy tohto sveta ich ovplyvňujú až natoľko, že sa vnútorne takmer nikdy nedokážu úplne stíšiť. Preto hladina ich vnútra zostáva vždy viac, alebo menej rozčerená a oni z nej nemôžu absolútne nič vyčítať, čím sa nevyhnutne stávajú bytosťami, odrezanými od pravej múdrosti.

Takýto človek však, bez toho, že by si to on sám uvedomoval, ani nežije. Nežije svojim vlastným, osobným bytím, postaveným na vlastnom, vnútornom presvedčení, ale je iba trstinou, klátiacou sa vo vetre cudzích názorov, cudzích myšlienok, cudzích postojov, cudzích znalostí a cudzieho poznania. Nedopusť preto nikdy človeče, aby sa aj tebe prihodilo čosi podobného.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š
smilan
 
Príspevky: 213
Registrovaný: 17 Nov 2010 16:07
Krajina: Slovakia (sk)
Mesto: nitra




Späť na Život v zahraničí

 


  • Príbuzné témy
    Odpovede
    Zobrazenia
    Posledný príspevok

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Google [Bot] a 2 hostia