Ahojte. Chcela by som zistit v kolkych rokoch ste odisli do inej krajiny, ci ste isli sami ci za rodinou, priatelom. Zaujimaju ma prve pocity a adaptacia do prostredia. Ja odchadzam za priatelom do Danska o 2 mesiace a rada by som podiskutovala na tuto temu 🙂
Pridam sa do tvojej nacatej temy… 😀
Myslim, ze to, co clovek spociatku citi, je dost zavisle od toho aky typ clovek je. Ja mozem svoje pocity popisat ako zmiesane. Po jednej stranke som sem prisla , lebo ma sem zaviala laska a na druhej strane som mala trosku obavy ako to tu budem zvladat. Clovek ma spociatku predstavu, ze je to ako prestupit z jedneho vlaku do druheho, ale casom si clovek uvedomi, ze nie vsetko je az take jednoduche. Co je dolezite, to su ludia, ktori budu v tvojej blizkosti. Moralne povzbudenie a podpora je velmi dolezita. A hlavne sa netreba hned pri prvej „kolizii“ vzdavat.
Myslim, ze cim je clovek mladsi, tym je to lepsie, pretoze si clovek nerobi take starosti. Cim je clovek starsi a skusenejsi, tym viac premysla a stava sa v urcitych krokoch vahavejsi.
Ja som sem prisla ked som mala 25 rokov. Spociatku mi bolo vsetko cudzie a nove. Ale to, ze som zvedavy typ a ochota mojho terajsieho muza mi vsetko poukazovat, ma presvedcovalo stale viac. 😉 Pocas toho, ked bol moj muz v robote, som sa citila nesmierne osamela a nevedela som co zo sebou zacat. Ale po urcitom case si clovek zvykne na nove prostredie, strati obavy, ze by sa mohol v meste niekde zatulat a vsetko sa pomaly zmeni. Cim dlhsie tu zijem, tym viac sa stava toto mesto mojou domovinou. Clovek nabera casom istotu a tak sa aj v novom prostredi sprava a pohybuje. Myslim, ze som sa uz s mojim okolim natolko zzila, ze sa volne pohybujem, komunikujem ako i s beznymi ludmi tak i s uradmi, a ani o nude alebo dlhej chvili nemozem rozpravat. Nebyt maleho akcentika, tak by som tvrdila, ze som tu uplne zapadla a nikto by na to ani neprisiel, ze pochadzam odinakial.
Prvy krok do cudziny som spravila v 23-och rokoch ako Au-pair. Prve dva mesiace boli hadam tie najtazsie v mojom celom dovtedajsom zivote. Chudak ten muz, v ktoreho rodine som bola. Take telefonne ucty nemal asi ani predtym a ani potom co som odisla. 😉
Casto som volala na Slovensko, lebo som sa potrebovala zdoverit a vyrozpravat. A to, ze vtedy este internet nefungoval ako dnes, o to to bolo horsie. Ale po dvoch mesiacoch som spoznala zopar krajanov a s tymi sme sa stretavali takmer kazdy den. Za kratku dobu som mala preskumanu velku cast mesta a prestala som robit ucty za telefonaty na Slovensko. Tym, ze sa vyskytli urcite problemy a musela som sa sama o seba postarat, som ziskala silne sebavedomie a odvahu, co mi v neskorsom neplanovanom kontakte zo zahranicim (moj muz 😉 ) otvorilo vsetky brany, a to, co som musela prvykrat prekonat uz bola nenahraditelna skusenost.
Nikdy neolutujem moj prvy a ani druhy krok do „neznameho“ sveta. Tie skusenosti su nezaplatitelne. Som rada, ze som ten druhy spravila aj po istych sklamaniach a nie moc dobrych skusenostiach. Mam tu totiz moralnu podporu mojich svokrovcov, mojho muza a medzicasom aj znamych, o ktorej by sa mi bez poznania ani snivat nemohlo. Az na par malickosti, ktore by mohli moj zivot troska skvalitnit, sa nemam preco stazovat. Som spokojna s tym co mam,… a co nemam, to ma neskrie. Clovek musi vidiet vzdy len to pozitivne!
Veronika, prajem ti vela stastia a vytaz z toho len to najlepsie!
Veronika,
Kati tu pekne napisala vsetko…sama by som napsiala nico velmi podobne.
Mna sem dotiahla laska k mojmu muzovi v prvom rada. Krajina ako taka sa mi tiez pacila, chodila som sem casto predtym ako som sa prestahovala. No bez toho prveho ja sama by som neodisla zo Slovenska.
Uvadzas tu jeden pre mna osobne zasadny problem a to, ze uz necitits lasku…Preco teda stale tam chces ist?
Mila Veronika,
Zaujal ma tvoj prispevok a chcem ta trochu povzbudit. Zacat zivot v novej krajine urcite nie je lahke. Ale ak niekoho milujes, vsetko sa zda jednoduchsie. Tiez som prisla do zahranicia kvoli priatelovi a urcite je to tu pre mna tazsie ako na Slovensku, ale ten chlap mi za to skratka stoji. Prajem ti, aby si si spravila jasno vo svojich citoch, a aby si sa spravne rozhodla. Ak necitis lasku, myslim, ze by to bola z tvojej strany velka obet a riziko odist do zahranicia.
Ak mas obavy z toho, ze tvoj priatel je moslim a ako by to cele dopadlo, pokus sa ho najskor lepsie spoznat, kym urobis dolezite rozhodnutie. Doverujes mu? A co ti nasepkava intuicia? Moj priatel je tiez moslim, ale nepraktizujuci, zije v Europe od detstva, takze nemame ziadne problemy co sa tyka rozdielnosti kultur a tak. Skor s tym malo problem moje okolie na Slovensku, dokonca i blizki priatelia, s tym som sa tazko vyrovnavala, ale myslim, ze si zacinaju zvykat:). A ja moje rozhodnutie nelutujem.
Vela stastia!!!
Lenka, dakujem ti pekne za prispevok. Ja som v dansku a bohuzial odlietam. Je to skutocny moslim ako ma byt, nenavidim jeho spravanie, mam tu kamaratov ktori mi pomahaju a chystam sa na utek. som rada, ze si stastna a prajem ti len to najlepsie.
ina moznost ako utek nie je. drz mi palce, papa
Veronika,
nepoznam podrobnosti, ale vyzera to dost dramaticky. Verim, ze niekedy je utek jedine riesenie. Je dobre, ze mas okolo seba priatelov, ktori ti pomozu.
Mrzi ma, ze to takto dopadlo. Nie kazdy pribeh lasky ma zial stastny koniec. Prajem ti vela sil na prekonanie tohto tazkeho obdobia, aby si sa dokazala so vsetkym co najskor vyrovnat, a aby sa ti podarilo uzavriet tuto trpku kapitolu a kracat zivotom dalej. Ked budes mat cas, daj vediet, ako to dopadlo. Drzim ti palce!!!
ked som odchádzala do aglicka mala som mesiac po skončení strednej školy a po anglicky som vedela len základy, prvé tri mesiace som balila skrutky zoznámila som sa s fajn ludmi a moja agličtina sa stále zlepšovala potom som robila v reštike a po pol roku som šla na konkurz do jednej firmy a prijali ma … už osem rokov robím v tej firme mám priatela a som radas že som prišla do anglicka aj ked slovensko je krajina ktorá bude navždy mojou rodnou