Poznáte ten pocit, keď sa na niečo tešíte, niekedy dlho, niekedy krátko, a tešíte sa na to tak veľmi, maľujete si to tak ružovo, že keď ten okamih príde, ste trošku sklamaní. Predstava často predčí realitu. Mne sa to často stáva pri výletoch. A preto mám o to radšej všetky tie neplánované zastávky alebo vynútené zmeny trás. Takéto miesta často príjemne prekvapia. Tentokrát sa nám to prihodilo v Zaragoze.
Chceli sme stráviť májový „most“ (španieli takto nazývajú predĺžený víkend) na východnom pobreží. Vymeniť na pár dní ukričaný Madrid za pokoj v prírodnom parku delty rieky Ebro. Keďže sa nám však podarilo zohnať ubytovanie až od nedele, rozhodli sme sa stráviť sobotu niekde na polceste. Výber padol na Zaragozu.

Je to hlavné mesto španielskej provincie Aragón, leží vo veľkom údolí v jej centre. Preteká ním rieka Ebro. Má bohatú históriu, podstatný je samozrejme rímsky vplyv – mesto sa v tých časoch volalo Caesaraugusta (neviem či súčasné meno vzniklo komolením toho rímskeho, znie však veľmi podobne – písmeno „z“ sa po španielsky vyslovuje ako naše „s“, lenže trochu šušlavo), územie patrilo dlhú dobu tiež arabom, presnejšie maurom. Počasie sme mali veľmi netypické. Prvú polovicu dňa popŕchalo, až do večera zas lialo ako z krhly. Pripomínalo nám to jeseň na Slovensku. A tak sme v uliciach mesta v našich pončo pršiplášťoch vzbudzovali trošku pozornosti. Možno aj preto, že sú to dva reklamné žiarivomodré kusy z Expa 2000, ktoré sa konalo v Hanoveri (to hlásajú veľké nápisy na nich) a mesto je zas plné pútačov upozorňujúcich na Expo 2008, ktoré sa má konať práve tu.
Najprv sme si zašli obzrieť maurskú Aljaferíu. Je to opevnený palác, ktorý arabi postavili v 11. storočí. Pôvodne stál v otvorenej krajine, časom ho však mesto zhltlo a tak je teraz jeho súčasťou. Dnes tam sídli aragónska vláda. Je v dobrom stave a veľká časť je aj sprístupnená.

Je to mohutná stavba s tichými schodiskami a sálami. Jedno z nádvorí je peknou ukážkou arabskej zdobenej architektúry – steny, stĺpy, oblúky a stropy pokryté ornamentami a štukovými vlysmi. Veľa tienistých miest, tečúca voda, v strede svieža a voňajúca záhrada. Miesto ako stvorené na premýšlanie.

V interiéroch je pár exponátov viažúcich sa k histórii a architektúre stavby. Zaujímavé sú veľké maľované stropy s výzdobou z rôznych storočí. Je príjemné sa priestormi paláca len tak prechádzať. A na záver si ho ešte obzrieť z vonku, napríklad z hlbokej priekopy, ktorá ho obkolesuje.
Jednou zo sakrálnych stavieb stojacich v centre mesta je bazilika zvaná Nuestra Seńora del Pilar (čo by sa dalo preložiť ako Panna Mária zo stĺpu). Legenda totiž hovorí, že sa tu neďaleko rieky začiatkom nášho letopočtu zjavila sv. Jakubovi Panna Mária. Zjavila sa na stĺpe a ak sa nemýlim, stĺp je vystavený práve v bazilike. Chrám má patričnú atmosféru.
Ďalším významným kostelom je katedrála La Seo, známa aj svojim múzeom tapisérií. Vraj má veľkolepý interiér, na jeho prehliadku sme si akosi nenašli čas.
Neďaleko zvyškov rímskeho mestského múru, pri brehu rieky, stojí veža, v ktorej je umiestnené jedno z informačných centier mesta. Niektoré z najvyšších poschodí veže je prístupne a je z neho celkom pekný výhľad na okolie. A ak máte šťastie a nie je tam žiaden turista, môžete si nerušene posedieť v pohodlných kreslách.
A čo bolo pre mňa zlatým klincom programu? Rímske divadlo. Áno, poviete si, že len v Španielsku je mnoho zachovalejších, pôsobivejších a lepšie umiestnených divadiel ako toto v Zaragoze. Ale asi práve preto sa tu snažili to, čo sa im z neho zachovalo čo najviac zatraktívniť. Alebo mi sadlo do nálady počasia. Za dažďa je totiž taká ruina akosi inakšia. Možno smutnejšia, viac upozorňuje na to, že všetko raz poznačí zub času, možno nepatričnejšia, hovorí cudzím mokrým jazykom. Nie je to ten víťazoslávny krik slnečných lúčov, ten lenivý čas, ktorý sa skrýva v tieni. Proste upršaná melanchólia.

Rimania divadlo postavili, pár storočí používali a potom odišli. A nahradili ich iní. Časom sa stalo zdrojom stavebného materiálu, smetiskom a nakoniec ho zhltla zem. Mesto nad ním ďalej rástlo. Až v minulom storočí bolo pri stavebných prácach objavené a postupne odkryté. Znova uzrelo svetlo sveta.
Nie je veľké, nie je malé. A je aj dosť zničené. Súčasťou areálu je však moderné múzeum s množstvom artefaktov, zaujímavými audiovizuálnymi ukážkami týkajúcimi sa výstavby divadla, jeho funkcie, používania. Získate veľa informácií o hercoch a hrách, divákoch a prevádzke či akustike pôvodnej stavby.
Ak vydržíte v meste do večera, až sa zotmie, utekajte do múzea. Za tmy sa na mieste pôvodného javiska zídu ľudia aby videli trošku iné divadlo. Po obvode vzdušnej strechy, ktorá kryje vykopávku pred rozmarmi počasia, sa spustia plachty, ktoré vytvoria akési polkruhovité premietacie plátno. Oddelia vás od okolia, od mesta a jeho ulíc. Ozve sa zvuk. Reč, hudba... A začne sa predstavenie. Ako ináč, venované času, divadlu, minulosti, ľuďom.

Na javisku nestoja herci ale diváci a lúče premietačky letia ponad hlavy málokým videných rímskych divákov z dávnych dôb, aby na mieste v tom čase úplne nepredpokladanom, za ich chrbtami, maľovali na plátna obrazy. Možno preto mi toto divadlo pripadalo akosi zvláštne.
Stanislav Bačík