Zdravím Vás, milí priatelia!

Záver minulého týždňa avizoval, že zábava okolo Tomanovej novely zákona o sociálnom poistení sa po jeho zaradení na program rokovania národnej rady vystupňuje do netušených výšok. Lopta bola tentoraz na strane Vladimíra Veľkého, ktorému sa najprv takmer podarilo spolu s opozíciou poslať zákon na pol roka naspäť do šuplíka, potom uviedol do chaosu úplne všetkých, takže poslanci radšej išli domov aby náhodou niečo omylom neodhlasovali a napokon tradične zmizol za medveďmi. Vladimír nezaváhal a túto nádherne rozohranú partiu dohral s bravúrou majstra. Situáciu naťahoval do poslednej sekundy, až do pondelka. V hre bolo veľa, išlo o „zásadné výhrady pre ktoré by sa mal zákon komplexne prepracovať“. Našťastie koalícia túto krízu zvládla očakávaným spôsobom a desať minút pred zasadnutím parlamentu sa zásadné výhrady zmenili na päť téz, od ktorých HZDS neustúpi, lebo inak zákon neprejde cez druhé čítanie. Stačilo na to pol hodiny trvajúce zasadnutie koaličnej rady. Z Mečiarových téz najväčšiu pozornosť vzbudila podmienka na zriadenie štvrtého „supergarantovaného“ fondu respektíve skôr piliera, lebo pravdepodobne by za neho mal ručiť štát. Čo konkrétne chcel týmto básnik povedať, to sa zatiaľ nepodarilo nikomu jasne interpretovať, ale to aj tak nie je až také dôležité. Doterajšie skúsenosti z priebehu schvaľovania kľúčových zákonov s dlhodobým dopadom na životy celej miestnej populácie totiž umožňujú vcelku oprávnený predpoklad, že kým sa zákon presunie do tretieho čítania, uzavrie sa tu ešte toľko bleskových politických dohôd o odborných otázkach, že štátom garantovaný štvrtý pilier, fungujúci paralelne pri štátom garantovanej Sociálnej poisťovni, bude len milou a úsmevnou spomienkou na zlaté časy, kedy to bolo ešte iba absurdné. Ale inak je fajn vedieť, že koalícia sa dokáže aj o tak zložitých otázkach dohodnúť za pol hodiny. Aj keď niet divu – majú vo svojom kruhu človeka, ktorý ústavu napísal sám za dva dni a rozpočty si robil tiež zhruba za týždeň s pár pomocníkmi (počet pomocníkov a dĺžka stráveného času sa vzhľadom na rozpornosť jednotlivých tvrdení na tú istú tému dá len približne odhadovať).

Zákonodarný zbor tiež nezaostal a usilovne sa venoval debatám o Benešovych dekrétoch. Scenár bol klasický : parlament v pominutí zmyslov niečo schválil, Maďari sa sťažovali, Brusel nechápal, Fico sa čudoval a úplne na koniec Slota svojim typicky priamym spôsobom vysvetlil, kto je lajno a kto zvratok. Pritom sa všetci intenzívne hádali, čo kto povedal a čo kto chcel povedať a čo tým vlastne chcel povedať a prečo sa teda prijalo to, čo sa prijalo. Dokopy je to konštruktívny príspevok k najrozličnejším otázkam, počínajúc budovaním dobrých susedských vzťahov a končiac úvahami o tom, ako dopadne najbližšie hlasovanie o členstve SMERu v klube európskych sociálnych demokratov.

Tvrdo makala aj naša vláda. Prebehlo ďalšie výjazdové zasadnutie a zasa raz sa objavili výstupy, ktoré nenechali jedno oko suché. Úplne najviac slávy zožal návrh nového zákona o koncesionárskych poplatkoch. Podľa teraz platného zákona koncesionárske poplatky platí nie ten, kto pozerá a počúva ale ten, kto má na príjem verejnoprávneho signálu možnosť (vlastní rádio alebo televízor). Tento systém, ktorý núti ľudí platiť bez ohľadu na to, či službu odoberajú alebo nie (predstavte si, že by vás nútili platiť za plyn bez ohľadu na to, že máte elektrickú rúru), sa mieni nahradiť novým. Ešte lepším. Tentoraz nemajú platiť všetci, čo majú televízor ale všetci, čo majú elektrinu. Ak doteraz stačilo povedať a dokázať, že nevlastníte televízor, teraz pomôže hádam už len potvrdenie o tom, že vás elektráreň vypla.

Samozrejme, siahnutie na financovanie verejnoprávnej telky, druhej to najobľúbenejšej hračky našich politikov (prvá je bezkonkurenčne SIS), okamžite vyvolalo vcelku intenzívne reakcie. Stáva sa u nás takou novou tradíciou, že ku každému koaličnému návrhu o otázke zásadného významu, poslaneckou imunitou počínajúc a hľadaním otca končiac, sa vždy vynorí v podstate totožný návrh opozície. Opozícia ani teraz nezaváhala a ihneď prispela vlastným návrhom na úplne nový model financovania. Tentoraz opozičný návrh predpokladá, že platiť budú všetci, buď v rámci novej alebo doteraz vyberaných daní, čím by sa aspoň otvorene priznala dávno známa skutočnosť, že naša konštrukcia koncesionárskych poplatkov je v podstate daňou (z vlastníctva hnuteľnej veci – televízora). Dotknutí politici sa zasa raz chvíľu bavili na úrovni, ktorú som osobne zažil naposledy na pieskovisku v materskej škôlke (Čo sa opakuješ? – Ja sa neopakujem, to ty sa opakuješ a ešte sa aj predbiehaš.) a vo zvírenom prachu sa im úspešne podarilo zamaskovať otázku, za čo to vlastne majú ľudia platiť. Ak si vezmeme len ostatné výkony STV v boji za jej verejnoprávnosť, zrušenie koncesií a zavedenie zbrusu novej dane má určitú logiku. Pokiaľ to totiž nazývame „koncesionársky poplatok“, budí to klamlivé zdanie dobrovoľnosti. Ak to budeme volať daň, nič sa tým síce nezmení, ale hore uvedené výstrelky a iné milé hry politikov s médiami nebude našinec sponzorovať s pocitom, že by sa mohol zbaviť televízora, len aby šéfa STV naštval. Teraz by už musel odhlásiť elektrinu a tak nech si páni berú, kým pýtajú iba toľko.

A ani inak tu nebola nuda. Cez vládu prešiel návrh zákona na základe ktorého bude štát môcť stavať na cudzom pozemku, lebo vyšší záujem si to tak žiada. Zasa raz sa upresňoval dátum dokončenia diaľnice do Košíc, ale už som v tom úplne stratil prehľad, takže netuším, ktoré z vylosovaných dátumov sú platné pre tento týždeň. Vláda návrh odklepla aj keď si je vedomá rizík jeho protiústavnosti, pretože o tej aj tak bude v konečnom dôsledku rozhodovať ústavný súd. Veď načo by vláda schvaľovala zákony, o ústavnosti ktorých nie je pochybnosť, keď sa dá aj inak. Čo sa týka ústavného súdu, tam už premiér vyslovil jasné želanie, že vláda by privítala skoré rozhodnutie v niektorých veciach. Aby ústavnému súdu uľahčil, navrhol časť agendy ústavného súdu presunúť na iné súdy a časť dokonca na ombudsmana, čo treba hodnotiť ako vcelku svieži nápad. Presunúť rozhodovanie o veciach, o ktorých doteraz rozhodoval ústavný súd na inštitúciu, ktorá ani zo zákona ani z logiky veci nemá a nemôže mať rozhodovaciu právomoc, to naozaj nemôže napadnúť len tak hocikoho.

Víťazstvo v súboji o myšlienku týždňa si však aj v tejto tvrdej konkurencii zabezpečil hneď začiatkom týždňa pán poslanec samoprofesor Rydlo. Keď sa ho opýtali, či mu ani náhodou nepripadá blbé, že vo Švajčiarsku berie plný invalidný dôchodok za práceneschopnosť z dôvodu závažného psychického ochorenia a u nás zasadá v parlamente a berie za to poslanecký plat, vyjadril sa jednoznačne. Nemá s národnou radou uzavretú žiadnu zmluvu a preto ani nedostáva plat ale len náhradu za výkon poslaneckej činnosti. Je to vcelku milé. V parlamente o našej budúcnosti rozhoduje človek ako vystrihnutý z Haškových historiek o pobyte v blázinci, ale našťastie to robí bez nároku na plat, len za náhradu za výkon svojej činnosti.

Čisto len podľa sledovania vonkajších prejavov našich politických predstaviteľov, v ich radoch sa schizofrénia s paranoidnými rysmi zrejme vyskytuje omnoho častejšie, než je tento zatiaľ jediný lekársky doložený prípad. Ale aj tak by som si radšej platil poslanca, u ktorého je táto diagnóza len v štádiu podozrenia. Bez ohľadu na to, či berie plat alebo „náhradu za výkon funkcie“. Najmä ak vezmeme do úvahy, že ich výška je úplne rovnaká.

S pozdravom Váš
Skrebec