Zdravím Vás, milí priatelia!

Ak sme si doteraz pri sledovaní našich ústavných činiteľov občas kládli otázku, či toto už naozaj nie je dôvodom na urgentné vyšetrenie skúseným psychiatrom, minimálne v jednom prípade sa nám minulý týždeň potvrdilo, že naozaj áno.

Týka sa to poslanca NRSR za SNS, pána profesora Rydlu. Ak je pravdou, čo o ňom napísali noviny Berner Zeitung (a niet dôvodu myslieť si opak), tak táto postava nášho zákonodarného zboru sa do jeho dejín zapíše vskutku neopakovateľným spôsobom. Iste, aj v iných krajinách sa parlamenty môžu prezentovať vcelku bohatou zbierkou ľudí viac či menej podozrivých z trestnej činnosti, ale pokus o vraždu manželky a dvoch detí, to je takpovediac úplne iná liga, než bežne sa vyskytujúci korupčný škandál alebo ututlaná autohavária.

Celé sa to malo začať ešte v roku 1989, kedy pánovi profesorovi duševnú poruchu, na základe ktorej bol na neurčitú dobu uznaný za stopercentne práce neschopného. V roku 1992, pravdepodobne v rámci trestného stíhania za trojnásobný pokus o vraždu, sa vykonali ďalšie vyšetrenia, na základe ktorých sa určila diagnóza : pokračujúca schizofrénia, s paranoidnými rysmi. To celé sa udialo vo Švajčiarsku, kde sa toho času pán profesor zdržiaval. Nasledoval návrat domov a keďže sú krajiny, kde je možné naozaj úplne všetko, momentálne zasadá v parlamente. Na pozadí tohto príbehu sa ešte vyskytujú nejaké tie vlastnoručne udelené profesorské tituly (udelený 19.04.1985 Centrom slovanských štúdií, ktoré bolo založené až 28.10.1985 a ktorého dlhoročne jediným členom je sám pán profesor), značne nadsadené údaje o pôsobení na svetových univerzitách (väčšina z opýtaných o ňom vôbec netuší a niektoré sa mu vyhrážajú žalobami, ak sa s nimi pán profesor bude spájať) a potom ešte nejaký ten švajčiarsky invalidný dôchodok, ktorý ako milé prilepšenie k poslaneckému platu doteraz vyplácala švajčiarska štátna poisťovňa. Tá zatiaľ ako jediná zareagovala a mieni zastaviť výplatu dôchodku a spätne ho vymáhať. U nás nereagoval zatiaľ nikto, okrem predsedu SNS podľa ktorého je „lautr jedno, či má niekto štyri tituly pred menom, lebo to nie je pre chod štátu dôležité“. Súdnu psychiatriu som mal na škole iba jeden semester, ale aj tak som na pochybách, či hore uvádzaná diagnóza spolu s dlhodobou stopercentnou invaliditou nie je pomaličky dôvodom vážne sa zamyslieť nad tým, či je pán profesor vôbec spôsobilý na právne úkony a tým pádom aj na výkon funkcie poslanca.

Netreba si však myslieť, že iba zahraničná tlač otriasala dôverou v duševné schopnosti našich zástupcov ľudu. Zástupcovia ani o milimeter nezaostali. Napríklad sme tu v parlamente hľadali otca. Stará rímska zásada „matka známa, otec neznámy“ v prípade nášho národa prestala platiť – za otca národa bol zákonom vyhlásený Anton Hlinka. Pomiňme teraz paradox, že matka je neznáma a za otca sme pasovali katolíckeho kňaza a presuňme sa ďalej. Približne v rovnakom čase, keď prebiehalo hlasovanie o tom, kto je otec, na stene budovy ministerstva zahraničných vecí pribudla plaketa na pamiatku Dr. Vladimíra Clementisa. Keď som toto videl v novinách, tak som ich zavrel a znovu skontroloval prvú stranu, či som náhodou nedostal prvoaprílové vydanie. Nie, nedostal. Ak náhodou niekto nevie, kto to bol Dr. Clementis : v roku 1948 jeden z vodcov februárového puču, účastník pamätného prejavu Klementa Gottwalda na Strahovskom námestí, v rokoch 1948 – 1950 minister zahraničných vecí, v rámci procesu so Slánským zatknutý, popravený a s výnimkou baranice na hlave budúceho prezidenta aj vyretušovaný z fotografie „Gottwald reční na Strahovskom námestí“.

Že sa premiér dá odfotiť s Che Guevarom na tričku, to sa dá pochopiť – Ernesto vyzerá naozaj sexi a fotografia je jednou z najslávnejších vôbec. Aj keď čo do obsahu sa príliš nelíči od fotky Baadera, Šakala, alebo ktoréhokoľvek iného teroristu. Že sa v Gubernii masívne pestuje kult Dubčeka, to sa tiež dá pochopiť. U nás odjakživa stačilo, ak niekto bojoval proti Maďarom/Čechom/Rusom, tí ho porazili (plus nejaká tá hrsť hrachu pod nohy z domácich zdrojov) a osobnosť sa razom stáva kvalifikovanou na stavanie pomníkov a pomenúvanie ulíc, pretože vtedy už nikto neskúma, za čo to dotyčný vlastne bojoval. Ale že tu odhalíme plaketu jednému z vodcov komunistického prevratu, ktorého jedinou kvalifikáciou sa stalo to, že ostatní zo smečky nezaváhali a nechali ho zlikvidovať skôr, než by to urobil on, to som naozaj nečakal. Alebo si niekto viete predstaviť Putina, ako odhaľuje pomník Trockému? Prípadne Merkelovú, ako dáva na stenu spolkového ministerstva vnútra pripevniť pamätnú plaketu Ernstovi Röhmovi? (veliteľ oddielov SA, popravený na príkaz Hitlera v rámci tzv. „Noci dlhých nožov“).

Mimochodom, iba mne príde pomerne veľmi schizofrenické, ak predseda strany, ktorá sa hlási k sociálnym demokratom, v priebehu jedného týždňa hlasuje za otcovstvo a zásluhy pomerne zúrivého antikomunistu, odhalí pamätník špičkovému komunistovi a vôbec mu pritom nevadí, že aj komunisti aj hlinkova strana neskôr sociálnych demokratov vcelku úspešne zlikvidovali?

Rokovanie o návrhu ministerky Tomanovej nabralo od prvého momentu poriadne grády. El Drevorubač zahlasoval spolu s opozíciou za stiahnutie návrhu zákona o sociálnom poistení, čím mierne prekvapil kolegov z vlády. Našťastie opozícia prejavila tradičnú neschopnosť a ani s HZDS nedosiahla potrebný počet hlasov. Druhý deň na to El Drevorubač neprišiel do roboty a nikto nevedel, ako dopadne hlasovanie, takže Mikloško dôrazne žiadal vládnych politikov aby zohnali Vladimíra Mečiara, pretože nikto nevie ako má vlastne hlasovať. Keby vláda riskla a skúsila poslať návrh do druhého čítania, hrozilo že nebude mať dosť hlasov a o návrhu sa bude môcť rokovať znovu až o pol roka. Tak vládni poslanci vyvolali obštrukciu a všetci išli hľadať Vladimíra Veľkého, ktorý podobné momenty tradične trávi niekde v horách s medveďmi. O zákone sa bude pravdepodobne rokovať dnes, teda ak sa dovtedy podarí lokalizovať hore menovaného. Trochu tu všetci premýšľali, či vláda je v kríze a smeruje k rozpadu alebo je to len typická salva do vlastných radov, aké Vladimír s chuťou vypúšťa v akejkoľvek koalícii. Uvidíme v pondelok. Možností je viac a nikoho ani nezaráža, že medzi jednou zo spomínaných je aj možnosť prehnať na poslednú chvíľu cez skrátené legislatívne konanie. Veď ako inak by sme mali prijímať zákony so zásadným významom, než v skrátenom legislatívnom konaní. Okrem toho sme tu schvaľovali uznesenia o Benešových dekrétoch, za ktoré v nerozbornom šíku zahlasovali všetci, čo uznesenie predtým aj potom ostro kritizovali a ešte pred svojim zmiznutím nás Vladimír ubezpečil, že kód na svoje „cédéčko na kazete“ si predsa len pozháňa po vlastnej ose.

Absolútnym víťazom týždňa sa stal minister školstva Mikolaj. Hneď od začiatku svojho pôsobenia v úrade vystupuje mimoriadne ostro proti „lietajúcim“ profesorom, ktorí garantujú odbory aj na viacerých školách, hoci na nich nepracujú. V rámci opatrení proti podobným praktikám sa zostavil zoznam garantov jednotlivých odborov na vysokých školách. Ktorý sa pôvodne mal zverejniť, aby sa situácia sprehľadnila.

Žiaden zoznam sa zverejňovať nebude. Podľa pána ministra preto, lebo by sa ohrozila osobné údaje. Podľa iných názorov je možnou príčinou aj to, že na zozname sám figuruje ako odborný garant štúdia na Žilinskej univerzite.

Neviem, ako vám, ale mne pri pohľade na našu elitu národa občas zdá, že schizofrénia by hádam patrila ešte k tým lepším z možných vysvetlení.

S pozdravom Váš

Skrebec