Zdravím Vás, milí priatelia!
Minulý týždeň bol zasa raz plný udalostí a prekvapivých odhalení.
Prvou hviezdou týždňa sa stal náš pán premiér, keď si „na neformálnych stretnutiach ktoré prebehli na viacerých úrovniach“ pokecal s dôchodkovými spoločnosťami na tému zníženia príspevkov do druhého piliera o tretinu. Nie že by som si o ňom myslel, že už nedokáže prekvapiť, ale takýto posun postojov tu asi ozaj nikto nečakal. Len celkom nedávno sa totiž o svojich partneroch vyjadroval ako nebankových spoločnostiach, ktoré prinášajú len riziko chudoby v budúcnosti a nenažraných falošne spievajúcich manažérov dnes. A tu ho máš. Odrazu bol schopný s touto kapitalistickou hydrou rokovať. Zatiaľ to vyzerá asi tak, že štát dočasne zmení pomer odvodov z 9:9 na 12:6 v prospech Sociálnej poisťovne a za odmenu bude platiť za všetkých svojich poistencov. Plus neotvorí prestupové okno pre poistencov, ktorých dovtedy stihol premiér intenzívne vystrašiť. Na záver by sa ústavným zákonom malo zabetónovať rozdelenie platieb a všetci by mali byť šťastní.
Čiže rozmenené na drobné : vláda má síce najvyššie príjmy v histórii, ale dávno známy deficit SP plánuje kryť peniazmi z odvodov. Po najbližšie tri roky, pretože potom budú voľby a kto že by u nás premýšľal ďalej než v tomto horizonte, všakáno. To celé bude iba dočasným riešením. Slovo „dočasný“ síce v našich podmienkach (a obzvlášť ak ide o peniaze poplatníkov) znamená ľubovoľne dlhé obdobie, v praxi sa rovnajúce plus nekonečnu (viď dočasne umiestnená stredná skupina vojsk), ale mňa by omnoho viac zaujímalo, čo plánujú urobiť potom. Čo sa má za tie tri roky udiať tak zásadného, že potom už klesajúci pomer peňazí nebude potrebné meniť? Očakáva pán premiér tisícky nových platiteľov poistného, ešte vyššie daňové príjmy a výkonnejšiu ekonomiku, selektívny mor dôchodcov, alebo len jednoducho ráta so sklerózou medzi domorodcami a s tým, že tri roky nejako bude, potom prídu voľby a po nich sa uvidí? Nemôžem si pomôcť, ale akosi nedokážem oceniť čaro riešenia, ktoré nerieši nič a ďalší problém pre budúcnosť vyrába. Hlavne ak má byť len dočasné a dočasnosť majú garantovať všetci budúci politici. Teda ľudia, ktorí v blízkosti väčšej sumy peňazí, ktoré môžu niekomu vziať a potom ich víťazoslávne rozdávať, len málokedy fungujú na úrovni vyššej, ako je prvá signálna.
Aby situáciu ešte trochu viac spestril, začal pán premiér tárať aj o tom, že DSS ohrozujú prijatie eura. Bankári včítane predstaviteľov NBS síce premiérovi odkázali, že podobná hlúposť krajinou už dávno nezaznela (a že sa medzi výrokmi pána premiéra na tému DSS nájde konkurencia), ale to nie je až také podstatné. Omnoho dôležitejšou časťou vyhlásenia pána premiéra je to, že konečne máme prvého z kandidátov, ktorí budú zodpovední za prípadné neprijatie eura v roku 2009, nech sa už nakoniec situácia okolo pomeru platieb, (ne)otvorení prestupového okna alebo ústavného zákona o výške percenta platieb vyvinie akokoľvek. Mimochodom – keď sa celkom nedávno oslavovala ústava a viedli sa nezáväzné reči o jej prípadných zmenách v budúcnosti, určite nikto netušil, že najbližšie chystanou zmenou bude ústavný zákon o pomere platieb do dôchodkového sporenia. Sme však v Gubernii a preto sa tu tento vcelku originálny nápad zatiaľ teší dosť vysokej popularite. Zrejme v nádeji, že politici sa v budúcnosti už nikdy nedokážu dohodnúť, keď pôjde o krátkodobé riešenie ich problémov na účet budúcich dôchodcov.
O zábavu sa nám staralo aj tzv. Mečiarovo CD. Generálny prokurátor si ho pozrel, povedal že zaujímavé a oznamovateľovi Mečiarovi odkázal, že žiaden kód k CD mu nedá. Medzitým sa tu zhusta premýšľalo, či sa zoznam má zverejniť alebo nemá zverejniť, či sú na ňom prezident, iní politici, alebo len obyčajní ľudia, ktorí stihli vybrať peniaze pred krachom a dodnes z nich nestihli zaplatiť dane. Predbežné stanovisko GP je asi také, že nechápe, prečo by sa materiál mal zverejňovať. Neviem. Ja som tam peniaze nemal a či do tohto obchodu investoval nejaký politik, dokazujúc tým že by mu nemali dovoliť riadiť nie len krajinu, ale radšej ani dreveného koníka, považujem vo svetle doterajších skúseností za dosť irelevantné – drvivá väčšina našej politickej elity sa už stihla prezentovať tak razantným priekakom, že využitie interných informácií a následné včasné vytiahnutie peňazí z podvodníckej firmy by bola už len čerešničkou na torte. Inak je zaujímavé, že sa urputne hovorí len o tom, kto dopustil pád nebankových subjektov a nikto nepremýšľa nad tým, kto riadil túto krajinu v rokoch 1995 – 2001, keď tieto pyramídy kládli svoje zdravé základy. Uvažovať v týchto dimenziách by však bolo zjavne pod úroveň pána Mečiara. A tak sme sa dozvedeli len rôzne veselé veci ako napríklad či sa vlastne jedná o CD, kazetu alebo aký iný formát („Keď sa CD vloží do kazety – obalu, tak čo je to?“), ako sa k záznamu vôbec dostal („Nechtiac som si náhodne vypočul jeden rozhovor, kde som sa dozvedel, že podobný zoznam existuje...po niekoľkoročnom úsilí sa mi ho potom podarilo získať“), prečo sa nikto neponáhľa so zverejnením zoznamu („Ľudia na ministerstve vnútra...Kaliňákovi ľudia...bránia tomu, aby sa zoznam zverejnil“), prípadne čo sa stane, ak Trnka bude robiť drahoty a neposkytne Mečiarovi heslo („Venoval som tomu niekoľko rokov...Keď nedostanem kód od prokuratúry, ja si ho získam inak“). Vidno, že pán Mečiar ide s dobou – kedysi to boli len lustračné listiny, náhodne nájdené na stole, neskôr postúpil k náhodne vypočutým rozhovorom a teraz plánuje získať heslo k zakódovanému zoznamu klientov nebankoviek. Ako ho poznám, dozaista sa mu to podarí, aj keď len čisto náhodne.
Ani inak tu nepanovala nuda. Do boja za skrášlenie našich ulíc sa zapojila nemenovaná liga proti potratom a nechala ulice vyzdobiť plagátmi s pomerne dosť brutálnym obrázkom rozdrveného tela jedenásťtýždňového plodu. Tak sme sa tu pár dní zaoberali tým, či fotky, ktoré by sa v televízii mohli vysielať až po 22.00, patria na ulice, podľa možnosti rovno oproti škôlke, alebo je ich obsah natoľko závažný, že vhodnú zmenšeninu by mal nafasovať každý prvák spolu so šlabikárom pri nástupe do prvej triedy, nech si dieťa zvyká že život má občas aj nepríjemné stránky. Podľa vedúcej predstaviteľky kampane rodičia môžu zľahka otraseným deťom „vhodnou formou“ vysvetliť, ako sa veci majú. Odkiaľ sa v nej berie táto istota, nevedno – podľa vlastných slov pred akýmkoľvek rozhodnutím o svojom dieťati ešte nestála, keďže ako silne veriaca si sexuálny život predbežne necháva na potom. Trochu iný postup na skrášlenie našej domoviny priniesli ministri Kaliňák s Počiatkom, keď nadhodili predbežný plán o vybudovaní vládneho mestečka a priebežnom odpredaní nadbytočných budov súčasných ministerstiev v lukratívnych lokalitách. Okrem úspor by to zrejme prinieslo aj zefektívnenie štátnej správy a preto k tomuto návrhu nemožno dodať takmer nič – hádam len nápad, aby sa toto mestečko vybudovalo niekde hlboko v lesoch, čo by znížilo kontakt voličov s vedúcimi predstaviteľmi na znesiteľné minimum. Preberala sa aj iná plánovaná stavba – minister obrany bez súťaže zadal armádnu zákazku cca za jednu miliardu na stavbu vojenského archívu. Bez súťaže preto, lebo neostávalo času - vojenský archív je stavba tak prvoradého významu, že ak sa nezačne stavať zajtra, tak sa vlastne ani vôbec nemusíme namáhať. Prečo zákazku dostala jedna konkrétna firma, ktorá ani nemá bezpečnostnú previerku, keď sú tu iné firmy, ktoré previerku majú, to je zatiaľ otázne. Spomína sa 200 000 ktoré ako sponzorský dar firma svojho času venovala ministrovmu rodnému Smeru. Čo sú však len kuvičie hlasy, veď kto sa raz prejavil ako spoľahlivý sponzor, ten sa dozaista ukáže byť aj spoľahlivým a lacným dodávateľom.
Víťazom súťaže o myšlienku týždňa je tentoraz minister Počiatek, ktorý s odzbrojujúcou úprimnosťou vyhlásil, že vysoké ceny ropy (a následne benzínu atď.) sú faktom, s ktorým sa jednoducho musíme naučiť žiť. A že spotrebné dane sa znižovať nebudú, lebo v rozpočte sa s nimi počíta.
No prosím. Človek by si pomyslel, že Ficove báchorky o „úplne prvých krokoch keď bude premiérom“ tu vydržia ešte dlho. Pritom stačilo len čosi vyše roka kontaktu s realitou a úplne prvý krok sa odsúva na neurčito, prípadne až nikdy. Teraz nám ostáva len zapamätať si fakt, že Ficove silné reči sú kalerábom s rovnako nulovou reálnou hodnotou, ako boli Dzurindove dvojnásobné platy či Mečiarove podtatranské Švajčiarska alebo domáce kapitálotvorné vrstvy.
A jednoducho sa s tým naučiť žiť.
S pozdravom Váš
Skrebec