Zdravím Vás, milí priatelia!

Minulý týždeň som písal, že je tu panuje nuda. Už to neplatí. Skončili dovolenky, skončili prázdniny, naši volení zástupcovia sa oddýchnutí vrátili do práce, lastovičky odleteli niekam do teplých krajín a človek má občas dojem, že zdravý rozum z tejto krajiny odletel spolu s lastovičkami. Akurát u lastovičiek je vysoká pravdepodobnosť, že na jar sa vrátia.

Začalo to v pondelok, keď zasadal parlament aj vláda a treba uznať – čo zasadnutie, to zážitok.

Ako prvé sa začalo mimoriadne zasadnutie parlamentu, ktoré malo rozhodnúť o ďalšom osude pani ministerky Tomanovej. Nedá sa povedať, že aspoň sčasti sa tejto téme poslanci nevenovali, to naozaj nie. Ale tá pridaná hodnota, to bol zážitok, ktorý sme tu už dávno nemali.

Najprv si poslanci stanovili pravidlá hry. Po prvé : diskutovať sa bude až do úplného bezvedomia, aby nikto nemohol povedať, že sa téme nevenovali dostatočne. Po druhé : kým vo veci nerozhodnú, nikto nepôjde domov. A potom sa začali orgie. Čo za takéhoto nastavenia parametrov dokáže predviesť stopäťdesiat ľudí, ktorí sa už dlho nemali šancu predviesť za kecpultom, to naozaj nie je v ľudských silách opísať a teraz výnimočne nedodávam, že niečo podobného je treba vidieť. Netreba. Ja osobne som to sledoval niečo vyše tri hodiny (plus vybrané perly uverejnené v rámci spravodajstva) a mal som pocit, ako keby mi mozgom preletel stredne veľký mixér. Scény kde poslanec vystupujúci na podporu ministerky na záver svojho prejavu ministerke daruje kameň, aby sa mohla brániť pred zlými neprajníkmi, prípadne keď sa poslanci s predsedajúcim parlamentu hádajú, či ľudia na parlamentnom balkóne mávajú transparentmi a kričia alebo nemávajú transparentmi a nekričia, debata o tom, kto kedy písal básničky na oslavu víťazného februára a kto kedy dostal rozum, úvodný hodinový prejav pána Čaploviča, vyhlásenie prestávky a vypnutie mikrofónov uprostred prejavu...jednoducho, zasa raz sme tu mali možnosť vidieť jedno z vrcholných diel slovenského parlamentného surrealizmu.

Vo chvíľach keď nálada vrcholila, vystúpil pán premiér. Prišiel rovno z mimoriadneho zasadnutia vlády. Pretože zásadné odhalenie, aké priniesol, sa naozaj nedalo odkladať. To bolo totiž tak : vláda v pondelok mimoriadne zasadala dvakrát. Na prvom zasadnutí sa dohodli, že ministerka by nemala odstúpiť a že ju ich strany podporia. Na druhom zasadnutí vláda išla pri jej obrane ešte ďalej a prijala rázne uznesenie. O psovi pani ministerky.

Sú krajiny kde vláda mimoriadne zasadá keď nastane nejaká krízová situácia. Pol krajiny zaplavenej, invázia spriatelených vojsk, kobylky, epidémia... U nás v Gubernii na zvolanie mimoriadneho zasadania vlády stačí aj jeden pravdepodobne priotrávený pes.to myslím vážne. Je tu podozrenie, že niekto, pravdepodobne novinár, prenikol na pozemok pani ministerky a pravdepodobne jej pri tom omámil psa. Samozrejme, niečo také si vyžaduje rázne kroky a mimoriadne zasadnutie vlády, na ktorom sa vláda uznesie, že hore uvedené podozrenie preverí generálny prokurátor.

Čo asi nasledovalo, to si hádam dokážete predstaviť. Ak dovtedy situácia len zvoľna vrela, po prejave pána premiéra sa to v sále zvrhlo na regulérne šialenstvo. Debata ktorá sa rozhorela s novou silou už nebola ani z vyššieho levelu, to bolo priam z inej dimenzie. Ale hlavný cieľ sa zjavne podaril – namiesto otázky či je pani ministerka nekompetentná alebo nie sa zasa raz riešilo, či novinári nemajú premiéra radi sami od seba, alebo ich za to niekto platí.

Nakoniec prišlo to, čo každý očakával. Po sedemnástich hodinách (!) bezuzdného trieskania hlúpostí a opakovaní tých istých kalerábov sa už všetkým chcelo spať, poniektorí to zalomili rovno v snemovni a nudiaci sa poslanci si prečítali všetky prinesené noviny. Omnoho horšie to vyzeralo v parlamentnom bufete – ostala už len treska a opekané klobásy. Za takejto krízovej situácie sa už nedalo odkladať nevyhnutné a poslanci pristúpili k hlasovaniu. Dopadlo podľa očakávania, takže s pani ministerkou sa ešte nelúčime.

Inak, nemôžem si pomôcť, ale to mimoriadne rokovanie vlády je na našej scéne naozaj osviežujúcim prvkom. Samozrejme, vliezť na cudzí pozemok, to sa jednoducho nerobí. A ak sa predsa len stane, dotyčný by mal dostať po hlave príslušným paragrafom. Ale. Pred dvomi týždňami sa v Košiciach niekto pokúsil jednej novinárke podpáliť dom. Vláda nezasadala. Len za posledný týždeň mi prešlo rukami päť spisov, týkajúcich sa (okrem iného) porušovania domovej slobody. V každom z nich bolo uznesení ako hnoja, ale ani jedno nepochádzalo z mimoriadneho zasadnutia vlády. Tak prečo sa má týmto konkrétnym prípadom porušovania domovej slobody zaoberať generálny prokurátor? Žeby preto, lebo všetci sme si rovní, poniektorí sme si rovnejší a nájdu sa aj Privilegovaní?

Ďalším šlágrom minulého týždňa sa stala tzv. Mečiarova kazeta. Nie, nemyslím na nahrávku jeho hitov „Vivat, Slovakia!“ a „S pánombohom, idem od Vás“. Tentoraz ide o CD s údajmi o kompletnom zozname klientov nebankových subjektov. Vladimír Veľký ju (tradične) niekedy v roku 2005 našiel na stole a mala dokazovať vklady vysokých ústavných činiteľov do týchto pyramíd ľudskej hlúposti. Respektíve ani nie tak vklady, ako podozrivo včasné výbery. CD bolo zakódované a tak ho odovzdal na rozkódovanie príslušným zložkám. Po dvoch rokoch sa podarilo zoznam rozšifrovať a začala sa show.

Ešte v časoch keď k zoznamu prišiel, sa El Drevorubač vo svojom tradične výhražno – tajomnom duchu vyjadroval, že vie, kto je na zoznamoch, kto mal v BMG nie len peniaze ale aj prsty a že to zverejní, keď príde čas. Chudák, ak si predstavoval, že odovzdá do SIS zakódované CD, oni mu ho na zákazku rozkódujú a on bude potom môcť machrovať/vydierať, musel byť trpko sklamaný. Zoznam tu už nikoho nezaujíma, aj samotný generálny prokurátor sa mu chce venovať „niekedy tento týždeň“. A čo sa týka šifry, SIS mu odkázala, že za CD sú mu povďační, ale nevidia dôvod, prečo by mu mali poskytnúť rozšifrovanú verziu. Darmo do kamier nariekal, že „mne to musia dať, ja som predsa oznamovateľ“ – jednak tu okrem neho nikto nechápe, čo vlastne oznámil a po druhé, inštitút a procesná úprava štatútu oznamovateľa pochádza čisto z divokých snov pána Mečiara, takže sa s ním nikto nechce baviť. Príšerné. Teda, to by sa za čias lovca pštrosov stať nemohlo.

Ani inak nebola nuda. Vláda, premiér a minister dopravy v priebehu týždňa približne trikrát presunuli očakávaný termín a rozsah predpokladanej dostavby diaľnice z Blavy do Košíc, takže ani srnka už netuší, ktorý z termínov je posledný a kedy to má vlastne byť hotové. Nie že by na tom nejako extrémne záležalo – u nás v Gubernii sa jakživ nič nedostavalo v stanovenom termíne a zatiaľ naozaj niet dôvodu predpokladať, že diaľnica bude výnimkou. K pripravovanej novele stavebného zákona (vláda vám aj bez platného vyvlastnenia a vyplatenia náhrady môže krížom cez obývačku postaviť diaľnicu, ak to uzná za vhodné) sa pán minister vyjadril v mimoriadne zaujímavom rozhovore. Okrem iného povedal, že je síce „absolútne vylúčené, že by niekomu buldozér prešiel cez dom“, ale v prípade potreby sa môže stať, že vládou poverený súkromný investor bude stavať na cudzom pozemku. Aký je medzi týmito možnosťami rozdiel, to som nepochopil dodnes. Pán Slota vcelku pragmaticky navrhol, aby sa nabudúce podobné odvolávacie akcie, ako bola tá s pani ministerkou, diali formou hodinového zhrnutia, ktoré za každú stranu prednesie poverený poslanec a potom by sa prešlo rovno k hlasovaniu. Vcelku dobrý nápad, ale ja by som si ho dovolil ešte vylepšiť – keď dôjde návrh na odvolanie ministra, nech sa koaličná rada stretne, povie si či sú za alebo proti a ak sú proti (= na odvolanie nebude dosť hlasov), nech sa schôdza parlamentu ani vôbec nezvoláva.

Takže takto sme sa tu mali. Ako hovorím, nuda nebola. Len neviem, či si tých ľudí platíme na to, aby nás bavili práve týmto spôsobom.

S pozdravom Váš
Skrebec