Predstavte si, že vám po rokoch čakania vyjde váš prvý knižný titul. Tak ako spisovatelia doteraz, aj vy rýchlo zistíte, že nemáte dosť kníh, aby ste nimi obdarovali každého, kto si to podľa vás zaslúži. Nuž si chodíte vlastnú knihu kupovať do kníhkupectiev. Vec vôbec nie zvláštna, ani výnimočná.
Autor ťažko dostane od vydavateľa dostatok kníh, koľko by mohol a chcel rozdať. Len tak. Z tej radosti, že mu vyšla kniha, nuž nech sa číta, hoci aj zadarmo! A teraz prídete do kníhkupectva, kde vás obslúži jeho vedúci. Pochváli váš dobrý výber. Nespoznal vo vás autora, veď sa v podstate hanbíte, že si kupujete vlastnú knihu a tak sa maskujete šiltovkou a tmavými okuliarmi. Lenže vedúci kníhkupectva, ktorý zároveň obsluhuje kupujúcich vždy s dobrou náladou, vás upozorní dokonca na niektoré vybraté kapitoly zo života autora. Celý zdreveniete, je niečo také možné? S takou radosťou, prehľadom a záujmom predávať knihy?
Mnohí slovenskí spisovatelia mali tú česť spoznať takéhoto vedúceho kníhkupectva Mladých liet na rohu Trojjičného námesta, námestia SNP a Michalskej ulice v Bratislave. Dnes je v tých priestoroch banka, čítajú sa tam už, žiaľ, iné knižky. Tým vedúcim bol Roman Mistrík. Neskôr sa ukázal sám pred verejnosťou ako rovnako poctivý novinár, dokonca moderátor v Slovenskej televízii. Naposledy v zákonoch fundovaný asistent poslanca Národnej rady SR. Naposledy preto, lebo z 8. na 9. januára 2006 náhle Roman Mistrík zomrel. Predavač s charizmou. Poctivec, akých už tak ľahko nestretneme. V už zaniknutom denníku Nový deň 19. decembra v roku 2000 uverejnili komentár z pera Romana Mistríka. Volal sa: Skôr na cintorín ako do dôchodku. Zamýšľal sa v ňom nad predlžovaním veku pri odchode do dôchodku. V jeho prípade sa komentár do bodky naplnil. Akoby predvídal vlastnú smrť. Naposledy sme boli spolu 5. januára 2006. Blahoželanie k Novému roku sme už mali za sebou dávno predtým. Rozprávali sme sa o potrebe dávať slúžiť zádušné omše za našich drahých zosnulých v našich rodinách. Zvláštna téma, ak vezmem do úvahy fakt, že bola posledná, o ktorej som sa mohol s vzácnym človekom Romanom Mistríkom rozprávať.
Česť jeho pamiatke a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji!
Stanislav Háber