Perom exiláka
· Absurdné feérie
· O jednom klobúku
· Jeden zlatý vlások by sa nenašiel?
Život v exile
· Voľby do NR SR - 12. júna 2010
· Ako sa rodil New York...
· Štúdium v Írsku
Háberove glosy
· Aj spory majú svoje stromy
· Na streche (sveta)
· Bošák v televízii
Komunita exilákov
· Manželstvo s cudzincom
· Veríte na mágiu?
· Hľadáte prácu v zahraničí?
· Ako poznajú Slovensko v cudzine?
· Špeciality neslovenskej kuchyne
Spravodajstvo

Fang Lizhi: My “confession”

Z čítania novej knihy Henryho Kissingera o Číne som sa dozvedel, že Kissinger sa stretol s Teng Siao-pchingom najmenej jedenásť krát - viac ako s akýmkoľvek iným čínskym vodcom - a témou jedného z ich rozhovorov bolo, či by mal Fang Lizhi priznať vinu a kajať sa.

Tretieho júna 1989 Teng, predseda Vojenskej komisie, poslal tanky čínskeho poľného vojska do Pekingu, aby potlačili študentov, ktorí pokojne demonštrovali na Námestí nebeského pokoja. V noci piateho júna Raymond Burghadt, politický poradca americkej ambasády v Pekingu, prišiel do hotela kde sme sa ja a moja manželka Li Shuxian [Li Šu-sien] dočasne zdržiavali a vyzval nás „prijať azyl“ na ambasáde ako „hostia prezidenta Busha“. Povedal, že môžeme zostať tak dlho ako bude potrebné. Záležitosť sa čoskoro stala sporným bodom americko-čínskych vzťahov.

Asi o päť mesiacov neskoršie, deviateho novembra, Teng prijal, ako ho on popísal, „starého priateľa“ Henryho Kissingera a zmienil sa o „prípade Fanga Lizhiho“. Teng Kissingerovi povedal, že je pripravený prepustiť Fangovu rodinu, vykázať ich z Číny „ak americká strana požiada Fanga spísať priznanie“. Kissinger odpovedal, že ak Fang neskoršie prezradí, že americká vláda ho prinútila priznať sa, situácia by bola horšia ako keď sa neprizná.

Americký veľvyslanec James Lilley na ambasáde oznámil manželke a mne podstatu výmeny názorov medzi Tengom a Kissingerom. Lilley, hovoriac o priznaní ako „jednej“ z Tengovych podmienok, ujasnil, že iba prináša správu nežiadajúc priznanie. Boli sme „Bushovými hosťami“, ktorý hostiteľ by žiadal od hosťa priznať sa? Trochu som ľutoval veľvyslanca, ktorý bol očividne v ťažkej situácii: nemohol žiadať priznanie a ani splniť Tengovu podmienku. Povedal som mu nech sa upokojí - splniť Tengovu podmienku by nemalo byť také ťažké. Poznal som „kultúru priznaní sa“ čínskych komunistov, ktorej Lilley a Kissinger pravdepodobne nerozumeli.

Každý, kto žil počas politických kampaní v nedávnej čínskej minulosti, viac-menej vie o „kultúre priznaní sa“: riešenie „problému“ má málo, ak vôbec niečo, spoločné so skutočným pokáním alebo priznaním viny. Pokiaľ základ problému pretrváva akýkoľvek počet „priznaní“ na tom nič nezmení. A akonáhle je základný problém vyriešený neexistencia priznania vôbec neprekáža. Keď vrcholila Kultúrna revolúcia mnoho čínskych vedcov, vrátane mňa, muselo denne odovzdávať priznania a každé priznanie malo odhaliť „nové“ a „hlbšie“ sebapozorovanie toho zlého, čo sme mali nájsť v sebe. Jeden zo spôsobov, ktoré sme používali na splnenie tejto požiadavky bol, že sme strávili polhodinu prepisovaním toho, čo sme napísali predchádzajúci deň (alebo možno deň pred tým), pričom sme pre prehadzovali poradie odsekov. Skopírovali by sme odseky A, B, C a D v poradí C, B, D, A. To stačilo na to, aby to bolo naše „nové“ sebapozorovanie. Neskôr sme zistili, že dokonca ani prehadzovanie nebolo potrebné, pretože štátne orgány, ktoré išli vo vlastných koľajách, aj tak to čo sme písali vôbec nečítali.

V krátkosti: „priznania“ sú v tejto kultúre iba formality. Majú viac čo robiť so zachovaním si tváre než so skutočným jednaním. Priznanie, ktoré Teng Siao-pching poskytol Maovi Zedongovi je známym príkladom. Na začiatku sedemdesiatych rokov, keď Teng zistil, že Mao zvažuje jeho očistenie, dovoliac mu vrátiť sa k moci, Teng rýchlo spísal „záruku predsedovi Maovi“ v ktorej prisľúbil, že „nikdy nezmení kurz“. Tento list umožnil Maovi zachovať si tvár v tom, čo aj tak zamýšľal uskutočniť.

Potom na tom istom princípe keď Teng naozaj chcel vyriešiť problém Fang Lizhi nebol žiadny dôvod prečo by som mu nemal dať možnosť zachovať si tvár. Takže som z vlastnej iniciatívy spísal „referát“ skladajúci sa z dvoch častí: „čo sa týka minulosti“ a „čo sa týka budúcnosti“. Ani jedno slovo tam nepripustilo nejakú chybu alebo zločin, ale bola to táranina a mohla poslúžiť svojmu účelu.

Osemnásteho novembra a opätovne dvadsiateho štvrtého novembra sa veľvyslanec Lilley stretol so námestníkom ministra zahraničia Liuom Huaqiuom [Liou Chua-čchiu] and daroval mu, okrem iného, môj „referát“, ktorý pravdepodobne stále odpočíva niekde v ministerských archívoch. Pokiaľ viem nikto z vlády sa k nemu nikdy nevyjadril. (Viem si predstaviť, že rovnako ako počas Kultúrnej revolúcie ho nikto ani nečítal.) V každom prípade začiatkom decembra prevládal na americkej ambasáde značný optimizmus v tom, že problém Fang Lizhi by mohol byť čoskoro vyriešený.

Deviateho decembra William Stanton, štátny úradník na ambasáde, očividne vzrušený, prišiel k nám prinášajúc dobré správy. Prezident Bush vyslal jeho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti Brenta Scowcrofta na ďalšiu misiu do Pekingu. (Scowcroft bol na takejto misii už predtým tajne krátko po tvrdom zásahu na Tchien-an-mene.) Scowcroft ten deň akurát prichádzal a veľvyslanec Lilley cítil, že Scowcroft and Teng by pravdepodobne mohli uzavrieť dohodu, ktorá umožni Li Shuxian a mne opustiť Čínu spolu so Scowcroftom pri jeho lete domov. „Zbaľte si kufre!“ povedal Stanton. „Zajtra môžete byť voľní!“

Koniec prvej časti slovenského prekladu.

Prvý krát publikované The New York Review of Books.

pokračovanie

Kvôli spamu je diskusia uzavretá. Príspevky posielajte cez tblazko@gmail.com.



Príspevky:

Zatiaľ  žiadne reakcie... Neváhaj a pridaj vlastnú!



Zobrazené: 2294x

:: Ďalšia strana >>

Copyright © 2006 Branislav J. Švač, www.exil.sk · All rights reserved.