reklama
Ulož si exil.sk: medzi svoje obľúbené ako domovskú stránku
perom exiláka  |  život v exile  |  komunita exilákov  |  spravodajstvo  |  o nás
9.august - Ľubomíra
Menami sa ľudia jeden od druhého líšia. Už v starom Ríme platilo nomen omen - teda meno pomenováva. Niekedy to sedí, inokedy nie. Príbehy mena sú o obyčajných ľuďoch a ich neopakovateľnom živote.
reklama
Klikni!

Najsilnejšou osobnosťou, akú som v živote stretla, bol asi môj manžel. Ľubomíra, prihováral sa mi tým vážnym spôsobom, ktorý u mňa v mladosti vyvolával smiech. Vravela som mu, čo je taký vážny? Vedel sa zasmiať. Bol milý ako chlapec. Ale ako muž sa vedel tváriť tak vážne. Nad mnohými vecami hlboko premýšľal. Všetko sa snažil preskúmať. Jediná vec, ktorá ho vyvádzala z miery, boli jeho vlastné emócie. A pritom to bol dobrák. Ľubomíra, nenechaj ma, aby som sa rozhneval. Prosil ma. No ja som bola ako dievča síce uzavretá, ale v skutočnosti veselá. Mne neprekážalo, že sa rozhneval. Mala som z toho zábavu. A on zúril tak, ako by stratil hlavu. Veľa som nad tým nerozmýšľala, prečo to tak bolo. Povedal mi to raz môj svokor: Vieš, Ľubomíra, vychovávali sme ho asi príliš ťažkou rukou. A to bol aj problém môjho manžela. Nikdy naše deti nechcel udrieť. Hovoril mi, aké je to ponižujúce dostať facku. Ako to ubíja v človeku sebavedomie. No niekedy dieťa potrebuje po zadku, aby sa spamätalo. Mňa moji rodičia nebili. A ak, tak nie často. Nebol na to čas. Boli sme šiesti súrodenci. My sme sa vychovávali sami. Kde by mala mama na to čas trápiť sa, či mi dala po zadku, alebo nie. To bola tak téma na filozofovanie môjho manžela. On mal len staršiu sestru. Viac súrodencov nemal. Videla som uňho, aké je to smutné, mať len jednu sestru. U mojich rodičov som zasa videla, aké je to ťažké mať šesť detí. A to môj otec šiel aj na pivo do krčmy. Potom mama na nás už vôbec nemala času. Jedno od druhého sme sa učili, ale aj o seba starali. Môj otec nebol zlý. Mal len takú výchovu. Tiež z domu. Jeho mama a moja stará mama mala štyroch chlapcov a tri dievčatá. A ako mi otec vravel: Vidíš, Ľubomíra a vychovala nás. Mala som o tom svoju mienku. Ale len dovtedy, kým sme s manželom tiež už mali tri deti. A ja som nevedela, kde mi hlava stojí. Manžel sa snažil o deti starať ukážkovo. Len keby mu sem - tam raz za pol roka predsa len tá ruka neuletela. Sťažoval sa môjmu svokrovi, že otec, ako to, že sa mi to stane? No a svokor sa smial. Vraj sa vždy bál, ak udrel môjho manžela, kým ten bol chlapcom. Či mu neublíži. Preto mu radil, aby sa z každej facky, ktorú dal našim deťom poučil. A ak ich už musí buchnúť, tak len po zadku. Tvár je veľmi citlivé miesto na bitku. Je tam množstvo nervových zakončení. Ale môj manžel deti nebil. Snažil sa ich naučiť tej súdržnosti, akú videl v mojej rodine. O to som sa usilovala aj ja. Najdôležitejšia je láska. Tá preklenie aj facku.

Stanislav Háber (z pripravovanej zbierky Príbehy mena)


Knihy Stanislava Hábera:

Záhady duševnej záhrady
Najnovšia poetická zbierka zaoberajúca sa filozofickými témami viery človeka v Boha od čias Zarathuštru, ale aj intímnymi vyznaniami žene a národu.

Egotikon
Druhá básnická zbierka s obálkou a ilustráciami od akad. mal. Slavomíra Brezinu.

Pokoj rezbára
Básnický debut autora s ilustráciami Júlie Suchaničovej.

Najvyšší a najnižší
Mystický román, v ktorom si autor kladie aj mučivé otázky ľudskej existencie, uvažuje o limitoch života a smrti, zamýšľa sa nad vzťahmi človeka k človeku, človeka k Bohu i človeka k Satanovi.

Paľko Hrchov
Zbierka poviedok, ktorú odborná recenzistika (prof. Andrej Červeňák) označila za jeden z vrcholov slovenskej prózy a prirovnala ju k tvorbe Dostojevského, či Manna.


reklama